Zakázaná egyptológia

Tutanchamónove proroctvá 5

30. května 2009 v 19:14 | kaayra ♥

Legendy hovoria, že biely muž s bradou, so svetlými vlasmi a modrými očami priniesol Mayom vedenie. Učil ich tajomstvu nebies, zákonitostiam matematiky a astronómie a zručnosti remeselníkov. Naučil ich stavať pyramídy a paláce z kameňa. Predovšetkým ich však naučil múdrosti, že očistenie prichádza skrze obetovanie a že duše čistých čaká nesmrteľnosť.

Hovorili, že keď zomrel, stal sa rannou hviezdou, Venušou, najjasnejšou z nočných nebeských telies a že žil v drahocennom dome z nefritu, pier, striebra a lastúr. Prechádzal sa potom medzi Olmékmi, Teotihuakáncami, Maymi, Toltékmi a Aztékmi. Nazývali ho opereným hadom, Quetzalcoatlom, či Ku-Kul-canom, bohom dobra a múdrosti.

Iní takisto hovorili o bielom mužovi s bradou. Inkovia v Peru ho nazývali Viracocha a ich susedia Aymarovia ho volali Hyustus. V Bolívii bol známy ako "boh vetra". Polynézanom bol známy ako Kon-Tiki, slnečný boh. Vždy, keď odchádzal bol jeho sľub ten istý: že sa jedného dňa vráti. Rozlúštené poklady Mayov nám prezrádzajú, že vládca Pacal, kráľ a kňaz, vodca Mayov, žil a vládol v Palenque od veku 9 rokov. Bol známy ako Quetzalcoatl, operený had, najvyšší z bohov Mayov. Bol pochovaný v Chráme nápisov a jeho hrobka, objavená roku 1952, obsahovala výrobky z nefritu, okrídlených hadov a morské lastúry. Celý vnútrajšok jeho rakvy bol vymaľovaný rumelkou, práškovou formou tekutej ortuti.

V hrobke v Palenque sa nachádza viac dokladov o legende o Quetzalcoatlovi než kdekoľvek inde. Rozlúštená doska z hrobky a nefritová maska vládcu Pacala ho zobrazujú úplne jasne a jednoznačne ako opereného hada. Samotné vyobrazenia sú nesporne živé zázraky berúce dych, odkazy živého génia, ktorý kedysi chodil medzi Maymi, ktorí uctievali slnko.

Vedeli od svojho učiteľa, že slnko ovplyvňuje plodnosť, že jeho lúče naplňujú niekoho smiechom a iného trápením, takže s úctou pomenúvali svoje deti podľa dát ich narodenia behom astronomického cyklu. Takisto verili, že svet bol stvorený štyrikrát už skôr a zakaždým zanikol v tragickej skaze, ktorú prisúdili slnku. Pre nich bolo slnko bohom.

Nikto nikdy nevysvetlil spojenie medzi slnkom a týmto opereným hadom, či mužom s bradou, až dosiaľ: v knihe Veľbohovia pri písaní o Augustovi le Plongeonovi, synovi lodného kapitána a výskumníka Mayov z konca 19. storočia, do seba zrazu kocky skladačky zapadli. Veril, že Mayovia zastávali mesmerizmus, praktikovali jasnovidectvo a používali "kúzelné zrkadlá" k predpovedaniu budúcnosti. Bol si istý, že sa plavili zo Strednej Ameriky na západ, aby rozvinuli kultúry v Pacifiku a potom ďalej cez Indický oceán a Perzský záliv do Egypta. Aby to odôvodnil, porovnáva mnohé príklady mayskej a egyptskej architektúry, písma, predstáv, ktoré sa rozšírili na uctievanie slnka.

Le Plongeonova interpretácia jednej zo vzácnych mayských kníh z kôry, Troanovho kódexu, predpokladá, že niekoľko stránok bolo venovaných skaze a potopeniu strateného svetadielu Mu v Pacifiku. V 30. rokoch americký obchodník a samozvaný výskumník James Churchward podporil le Plongeonove myšlienky a zároveň zhodnotil svoje vlastné presvedčivé doklady, aby preukázal skoršiu existenciu Mu; boli to náčrtky na starovekých kamenných tabuľkách, na ktoré narazil v jednom kláštore v Brahmaputre v Tibete, kde slúžil ako tajný agent. Tabuľky boli pomenované po legendárnych mayských odborníkoch, Naacaloch, "vznešených", ktorí cestovali po svete a vyučovali svojej vede, technike a jazyku. Churchward takisto veril, že obyvatelia Mu využívali technológie prevyšujúce naše vlastné, vrátane antigravitačnej sily, ktorá umožňovala premiestňovanie veľkých predmetov a budovanie obrovských stavieb. Tvrdí, že ich civilizácie nebola v žiadnom ohľade primitívna a že ich chápanie vesmírnych síl "energie" bolo pozoruhodné. Veril, že vyššie vedenie, ktoré umožňovalo stavanie pyramíd v Egypte i Mexiku, pochádzalo z Atlantídy a bolo skoršie než vedenie Mu, teda približne z doby pred 25 000 rokmi.

Bol si istý, že tabuľky Naacalov obsahovali výklad hlbokých znalostí, ktoré sa vo svete dnešnej vedy ešte len objavujú. Ukázal, ako tabuľky popisujú kataklyzmatické potopenie svetadielu; nárast slnečného žiarenia viedol k prehriatiu zemskej hmoty a spôsobil rozšírenie podzemných plynov, ktoré vybublali na povrch. Zem sa premiestnila, potopila sa v Pacifiku a pochovala so sebou 64 miliónov obyvateľov.

Čo však to má spoločné s opereným hadom? Churchward dôkladne načrtol popis povodne z tabuliek Naacalov: jedna zachytáva slnečný kotúč ozdobený v oblasti rovníka malou značkou podobnou operenému hadovi. Pokiaľ boli tabuľky z Mu, potom museli byť staré 25 000 rokov.

Najmenší z kľúčov často prevráti vyšetrovanie a tak to bolo aj s Churchwardovými nákresmi. Zdá sa, že Múvijci rozumeli Slnečnej vede a vedeli, rovnako ako Mayovia, o existencii slnečného neutrálneho warpu. Bolo to pre nich tak dôležité, že na jednu zo svojich cenných tabuliek zaznamenali opereného hada cez tvár slnka.

Skoro sa ukázalo, že legenda o operenom hadovi popisovala príbeh o tom, ako slnko ovplyvňuje život na zemi.

Zakázaná egyptológia 2

30. května 2009 v 19:13 | kaayra ♥

Egyptské tradície zrejme detailne poznali významní predstavitelia americkej revolúcie. Vtedajší prezident George Washington a jeho minister obrany Peyton Randolph totiž nechali v novembri 1777 na zadnej strane veľkého pečatidla USA zobraziť slobodomurársky symbol (novodobé slobodomurárske hnutie v nijakom prípade nemožno stotožňovať s pôvodnými egyptskými mystériami a už vôbec ich nemožno považovať za ich pokračovanie, pozn. red.) - "pyramídu". Pokladali ju, rovnako ako Gréci, za článok, ktorý ich spája s dávnymi predchodcami.

Bol v tom snáď úmysel?

Keď sa Francúzi roku 1789 chystali prebudovať svoj štát podľa revolučných myšlienok, ktoré boli okrem iného ovplyvnené slobodomurárstvom, zrušili sedemdenný biblický týždeň a nahradili ho desaťdenným rytmom starých Egypťanov. Napoleon Bonaparte sa pri ťažení do Egypta riadil historickým vzorom Alexandra Veľkého a Júlia Cézara. Korzičan sa snažil nielen o vojenské a politické podrobenie zeme na Níle, ale tiež o oživenie pradávnych znalostí.

Spoločne s Imámom Muhammadom a dvanástimi sprievodcami navštívil Napoleón 12. augusta 1799 kráľovskú komoru vo Veľkej pyramíde. Rovnako ako Alexander Veľký požiadal, aby ho tam nechali samého. Keď sa Napoleóna na druhý deň pýtali, či v komore zažil niečo tajomné, odpovedal svojmu adjutantovi Lasu Casesovi: "Nemá zmysel čokoľvek vykladať, aj tak by ste mi neveril!"

Francúzski sansculoti okrem iného zrušili i doterajšie cirkevné sviatky a miesto nich poriadali oslavy k pocte prírody a najvyššej podstaty ľudstva.

Nahradiť bolo treba i starú mernú jednotku "siahu". Preto nechala Francúzska akadémia vied zmerať oblúk poludníka z Dunkerque do Perpignanu a na základe antickej desatinnej sústavy stanovila ako základ novej dĺžkovej miery meter, ktorý je podľa výpočtov presne štyridsaťmilióntinov zemského obvodu na rovníku.

Francúzi vyrazili koncom 18. storočia s 328 loďami do Egypta tiež preto, aby sa skôr než Angličania dostali k zdroju prastarých znalostí. Dňa 19. mája 1798 sa na egyptskej pôde vylodilo nielen 35000 vojakov, ale tiež skupina 500 civilistov, medzi ktorými boli členovia Francúzskej akadémie vied. Ku gízskym pyramídam sa Francúzi dostali 21. júla 1798, ale ich situácia nebola nijako skvelá. Boli napadnutí 10000 mameluckými jazdcami kalifa Murada Beja. Podľa rozkazu sa francúzski vojaci zošíkovali do osvedčených štvorcových formácií a rešpektovali pritom zásadu "učenci a osli do stredu!"

Došlo k masakru, pri ktorom bola mamelucká armáda úplne rozprášená. Behom dvoch hodín bolo bitevné pole pokryté dvomi tisícmi padlých mamelukov, zatiaľčo Francúzi stratili iba štyridsať mužov.

Avšak iba o mesiac neskôr to s francúzskou armádou vyzeralo podstatne horšie. Do deja zasiahlo britské loďstvo pod velením iba 1,57 metra vysokého admirála lorda Horatia Nelsona a pri Abúkire potopilo nielen 13 zo 17 francúzskych lodí, ktoré sa tu zdržiavali, ale zajalo i všetkých vojakov, ktorí nestačili ujsť. V bitve padlo 1700 Francúzov a 3105 ich bolo zranených. Zdevastované pozostatky francúzskeho loďstva našiel 4. júna 1999 v jedenásťmetrovej hĺbke parížsky archeológ Franck Goddio z Európskeho ústavu podmorskej archeológie. Zvyšky lodí spočívali v bahnitých nánosoch. Vraky sa nachádzali približne 20 kilometrov severne od dnešnej Alexandrie a časť z nich bola v lete roku 2000 vyzdvihnutá.

Napoleonova výprava síce skončila vojenským fiaskom, ale prispela k založeniu nového vedného odboru, egyptológie. Svet začal poznávať staroegyptskú civilizáciu, i keď vedci stále narážali na zdanlivo neprekonateľnú prekážku v podobe nerozlúštených hieroglyfov. Jedným z najbystrejších účastníkov expedície bol Edmé Francois Jomard. Vďaka nemu vieme, ako obtiažne sa francúzskym bádateľom pracovalo v úzkych štolách egyptských stavieb. Jomard mnohokrát preliezol zasypané chodby, sužovaný horúčavou, dymom pochodní a napoly udusený nedostatkom vzduchu. V pyramídach mu bol častým sprievodcom plukovník Jean-Marie Coutelle. Jomard píše o tom, ako ich súžili húfy vyplašených netopierov, ktorí ich škriabali do tváre a svojim štipľavým zápachom im brali dych.

Pri prieskume Veľkej pyramídy si Edmé Jomard sťažoval na množstvo sute a jemného piesku, ktorý sa časom nahromadil prakticky všade. Za prispenia 150 pomocníkov sa mu nakoniec podarilo odkryť severovýchodný a severozápadný roh stavby. Pritom učinil významný objav. Našiel totiž základňu, ktorú profesor John Greaves prehliadol. Na nej bola pyramída vybudovaná. Bezprostredne pri základovej plošine boli v piesku odkryté dve ploché pravouhlé priehlbiny o rozmeroch 3,05 x 3,66 metra. Boli vytesané približne päťdesiat centimetrov hlboko do skaly. K čomu slúžili?

Najprv musela byť celá stavba dôkladne zmeraná, aby sa dalo prísť na kĺb zmyslu oných architektonických prvkov. Jomard zmeral každý jednotlivý stupeň, aby zistil skutočnú výšku pyramídy a dospel k hodnote 144 metrov. Z jednoduchého trigonometrického výpočtu vyplynula dĺžka chrbtovej strany 184,722 metra a uhol sklonu 51°16´14´´. Jomard následne nahliadol do klasických spisov, ktoré do Egypta priviezla vedecká časť expedície. Zistil, že dĺžková jednotka - stadium - alexandrijských Grékov dosahovala dĺžky 185,5 metra. Jeho domnienka o možnej súvislosti ním vypočítanej chrbtové hrany pyramídy a antického stadia bola neskôr podporená výsledkami meraní Napoleonových zememeračov. Jomard totiž prišiel na to, že určité vzdialenosti medzi staroegyptskými sídlami sa zhodujú zo zmienenou jednotkou miery, pokiaľ budeme vychádzať z predpokladu, že stadium meralo 185 metrov. Francúzsky učenec mal dojem, že starí Egypťania používali univerzálnu sústavu mier a váh, ktorá by mohla byť pokladaná za vyspelý model merania času a dĺžok. Skutočne sa nemýlil. Staroegyptská sústava je založená na zdanlivom otáčaní neba okolo predĺženej zemskej osi a predstavuje model, ktorý bol v západných zemiach prvýkrát predstavený britským astronómom sirom Johnom Herschelom (1792-1871). Staroegyptskí stavitelia veľmi pravdepodobne poznali nielen strednú dĺžku obežnej dráhy Zeme, ale i špecifickú hustotu našej planéty a cyklus tzv. precesie (tj. dlhodobý periodický pohyb zemskej osi okolo pólu ekliptiky, ktorý spôsobuje, že rovnodennosť sa dostavuje každý rok o niečo skôr) v dĺžke trvania 25 826,6 roku. Mali i dobré informácie o tiažovom zrýchlení a rýchlosti svetla.

Za zakladateľov matematiky sú považovaní Eratosthenes, Hipparchos z Alexandrie a ďalší grécki učenci. Tí však zrejme len zhromaždili úlomky prastarých vedeckých znalostí, ku ktorým tisíce rokov pred Grékmi dospeli buď samotní Egypťania, alebo dokonca už ich neznámi predchodcovia.

Pythagorova veta vznikla až v 5. storočí pred n.l. a to pravdepodobne len preto, že grécky učenec strávil predtým dvadsaťdva rokov svojho života v Egypte. Potom upadol do babylónskeho zajatia a až po svojom oslobodení založil v Grécku svoju Akadémiu!

Zakázaná egyptológia

30. května 2009 v 19:11 | kaayra ♥

V súčasnej dobe je vstup do Cheopsovej pyramídy, ktorá patrí k siedmim divom sveta, verejnosti zakázaný. Príčina tohto opatrenia súvisí s odkazom starovekých Egypťanov a s prvými technickými a vedeckými krôčikmi ľudstva. Bezpečne vieme, že najvzdelanejší jedinci z dôb faraónov, teda predovšetkým panovníci a vysoko postavení kňazi, poznali elektrinu a dokonca nechávali ťažiť uránovú rudu (odborníci z amerického vesmírneho úradu pre kozmonautiku sa domnievajú, že vnútro pyramídy skrýva s veľkou pravdepodobnosťou energiu zodpovedajúcu sile atómovej bomby). Lenže ako mohli faraóni bezmála už pred 5 000 rokmi využívať špičkové technológie obvyklé až v dnešnej dobe?

Spisovateľ Erdogan Ercivan v tejto vzrušujúcej publikácii nadovšetku pochybnosť dokazuje, že už pred tisíckami rokov zasvätení jedinci naozaj disponovali poznatkami znovu objavenými až v dnešnej modernej dobe, či už ide o génovú technológiu alebo využitie rádiového žiarenia. Čítavosť textu, obsiahle vedomosti, dokumentaristická presnosť a poctivosť autorovho prístupu povýšila Zakázanú egyptológiu na svetový bestseller.

Stará múdrosť

Pokiaľ chcú naši historici označiť nejakú zem za kolísku západnej civilizácie, spravidla s úctou spoja tento prídomok s antickým Gréckom. Starí Gréci najmenej s rovnakou úctou vzhliadali k Egypťanom, ktorých prapôvodné znalosti siahajú podľa kroník do dôb pred viac ako 23 000 rokmi. Vtedy v Egypte žili veľmi vzdelané osobnosti, ktoré boli pokladané za bohov a ktorým sú pripisované mimoriadne dlhé obdobia vlády. Starí Egypťania boli strážcami najstaršej ľudskej civilizácie, ktorá nám svoje skvelé poznatky a skúsenosti zanechala nielen na papyroch, ale i v podobe kamenných stavieb - chrámov a pyramíd.

Gréci sa o tejto skutočnosti dozvedeli zrejme veľmi skoro a neustále sa pokúšali odhaliť počiatky tajuplnej egyptskej civilizácie. Grécki učenci a historici navštevovali Egypt poháňaní mimoriadnou zvedavosťou. To, čo v zemi Nílu našli, presahovalo ich predstavivosť. Menujme aspoň niektorých z týchto návštevníkov Egypta - Homér, Solón, Hérodotos, Platón a Pythagoras, tí všetci cestovali do zeme faraónov, aby pátrali po pôvode múdrosti. Ale už v rokoch 391-404 po Kristovi, za vlády Theodosia I., kresťanská cirkev prehlásila staré egyptské pamiatky za pohanské a zakázala ich výskum. Pravdaže nielen preto sa nastaroveký Egypt skoro zabudlo a čakal nás dlhá cesta k jeho znovuobjaveniu.

V roku 1638 sa britský profesor John Greaves (1605-1652), tridsaťtri ročný absolvent Oxfordu, astronóm vyučujúci matematiku v Londýne, rozhodol, že podnikne cestu do Egypta. Jeho záujem nevyvolala iba zvedavosť, sledoval i vyšší cieľ. Chcel v egyptských stavbách objaviť vodítko pre konkrétny výpočet rozmerov našej zemegule. K tejto domnienke dospel štúdiom kníh milánskeho -obrázok- lekára a matematika Girolama Cardana, ktorý bol na počiatku 16. storočia priateľom univerzálneho učenca Leonarda da Vinci. Cardano sa domnieval, že pozoruhodnými prírodovedeckými znalosťami disponovali pred Grékmi už i staršie civilizácie. Už tisíce rokov pred nástupom alexandrijských učencov bol známy pojem ako zemepisná šírka a vtedajší matematici ju dokázali spočítať presnejšie než Eratosthenes alebo Ptolemaios.

Greaves si najprv prečítal všetku vtedy dostupnú literatúru a potom sa vydal do Egypta, aby preskúmal predovšetkým Veľkú pyramídu v Gíze. Zavrhol všetky povedačky o tom, že pyramídy boli postavené biblickými hrdinami alebo legendárnymi kráľmi. Na základe štúdia klasických prameňov dospel k presvedčeniu, že pyramídy nechali vybudovať faraóni Cheops, Chefren a Menkaure ako bezpečný úkryt pre svoje telesné schránky. Podľa viery starých Egypťanov bolo totiž zachovanie tela nutným predpokladom pre ďalší život duše.

Pred výpravou si zaobstaral najlepšie dostupné pomôcky a nástroje a na mieste sa pustil do merania pyramíd pomocou prísne vedeckých metód. V neskôr publikovanej práci popísal ako sa cez hŕby sute dostal k pôvodnému vchodu vo výške šestnástej vrstvy kameňov. Vyliezol na veľkú pyramídu a napočítal 208 stupňov - z toho odvodil zvislú výšku stavby 152 metrov (v skutočnosti pyramída meria 146,59 metra). Zmeral tiež dĺžku jednotlivých -obrázok- strán a ich sčítaním mu vyšla hodnota 211,23 metra, to znamená, že sa zmýlil iba o 19,15 metra. Dôvodom tejto nepresnosti nebola malá dôslednosť pri meraní, ale skutočnosť, že Arabi odviezli značnú časť kamenných blokov a použili ju na stavbu vlastných príbytkov. Zostávajúca základová terasa neumožnila Greavesovi presnejšiu rekonštrukciu.

Kvôli chybne zisteným rozmerov základov stanovil nesprávne veľkosť základne na 44 615 metrov štvorcových (v skutočnosti 54 300 m²).

Napriek určitým nedostatkom vzbudili závery profesora Johna Greavesa vo vtedajšom Anglicku nebývalý záujem a postarali sa o búrlivé diskusie. Súhlasné i nesúhlasné hlasy boli približne v rovnováhe. K egyptologickej problematike sa vyjadril i sám dr. William Harvey, objaviteľ krvného obehu. S údivom konštatoval, že Greaves neobjavil žiadne vetracie šachty, ktorými by mohol behom výstavby prúdiť do pyramídy vonkajší vzduch. Podľa Harveyovho názoru také šachty museli existovať, čo zdôvodnil nasledujúcimi slovami:

"...ako už vieme, nemôžeme rovnaký vzduch vdychovať dvakrát. Vždy potrebujeme prísun čerstvého vzduchu!"

Greaves síce vetracie šachty neobjavil, avšak na južnej a severnej stene kráľovskej komory si povšimol dva výklenky. Podľa stôp tam nájdených sadzí usúdil, že slúžili na odkladanie olejových lámp. Sadze však zrejme nepochádzali zo svietidiel pôvodných stavebníkov, ale patrili do výbavy votrelcov, ktorí do pyramídy vnikli v 9. storočí.

Dnes vieme, že architektonická pripomienka dr. Harveya bola oprávnená. Britský bádateľ Richard William Howard Vyse (1784-1853) a jeho spolupracovník John Shea Perring (1813-1869) totiž dvesto rokov po Greavesovi objavili na vonkajšej stene pyramídy výstupy šachiet z kráľovskej komory. Najprv sa domnievali, že prieduchy vedú do nejakých ďalších priestorov. Skoro však pôvodnú teóriu opustili, pretože po uvoľnení južnej šachty od sute zreteľne pocítili, ako do kráľovskej komory začína prúdiť vzduch. Z toho mylne usúdili, že šachty slúžili na ventiláciu a ako prví použili od tej doby rozšírený pojem "vetracie šachty".

Akosi prekvapivo bolo ich vysvetlenie už v 19. storočí niektorými uznávanými vedcami odmietnuté. Pred návratom do Anglicka prenechal John Greaves svoje nástroje mladému Benátčanovi menom Tito Livio Burattini, ktorý ho k pyramídam doprevádzal. I on sa rovnako usilovne ako Brit snažil zistiť presné rozmery Veľkej pyramídy a predovšetkým určiť dĺžkové jednotky, podľa ktorých sa pôvodne stavalo - "lakeť", "stopa" alebo "piaď". Mladý Talian bol na svojej egyptskej ceste finančne podporovaný nemeckým jezuitským páterom Athanásiom Kircherom (1602-1680). Ten sa v tej dobe presídlil do Ríma, aby sa s Galileom Galileim (1564-1642) mohol radiť o otázkach univerzálne platných dĺžkových jednotiek a ich spojitosti s Egyptom.

Už grécky učenec Pythagoras zo Samu (580-501 p. n. l.) sa domnieval, že antické miery boli odvodené zo starších egyptských vzorov a sú založené na nemennom štandarde. Dodnes je však záhadou, ako mohli tak významné vedecké výkony starých Egypťanov upadnúť na tak dlhú dobu do "zabudnutia".

Tutanchamón bol žena

30. května 2009 v 19:10 | kaayra ♥
Objavenie hrobky faraóna Tutanchamóna (v roku 1923), jedinej, ktorú zlodeji nevykradli, sa stalo archeologickou senzáciou 20. storočia. Prinieslo nielen bohatstvo, i slávnu "kliatbu faraónov". Historikov však zaujalo najmä to,prečo 18-ročný faraón zomrel. Naozaj ho zavraždili? Ak áno, stalo sa to preto, že bol vlastne ženou, ako tvrdí posledná,šokujúca hypotéza?
Tutanchamón, faraón 18. dynastie, vládol Egyptu v rokoch 1347-1339 pred Kristom. Mal deväť rokov, keď zasadol na trón a osemnásť, keď za záhadných okolností zomrel. Hoci sa do dejín nezapisal žiadnym výnimočným činom, jeho meno pozná celý svet. Nedávno sa znova objavila hypotéza, že bol vlastne ženou... Tutanchamón bol skutočne jedným z najnenápadnejších vládcov Egypta. Náš známy egyptológ Vojtech Zamarovský povedal, že keby nebola objavená jeho hrobka s obrovskými pokladmi, bol by len zrnkom piesku v tisícročia trvajúcich dejinách Egypta...
Kliatba hrobky
Tutanchamón upútal pozornosť verejnosti niekoľkokrát. S ním totiž súvisela smrť vyše dvadsiatich archeológov a vedcov, ktorí skúmali hrobku vládcu alebo jeho múmiu a zomreli za záhadných okolností. Historikov však zaujímal najmä fakt, že zomrel ako osemnásťročný. Naozaj ho zavraždili? Úder na temene hlavy by tomu nasvedčoval...
V januári 2001 holandskí odborníci dospeli k novej, prekvapujúcej verzii udalostí: Tutanchamón trpel neznámou chorobou - možnože akýmsi smrteľným druhom tučnoty - obvod jeho bedier bol o tridsať centimetrov väčší ako obvod hrudníka Tento fakt objavili po preskúmaní oblečenia faraóna, ktoré našiel objaviteľ hrobky archeológ Howard Carter. Medzi detskými rekvizitami z čias, keď chlapec nastúpil na trón, sa nachádzali desiatky voľných šiat. Ich strih nezodpovedal rozmerom zdravého muža Tutanchamonovho veku, lebo boli v okolí drieku veľmi voľné... Spôsobila faraónovu smrť nadmerná tučnota vyvolaná neznámou chorobou? Alebo, ako tvrdí novšia, šokujúca teória, bol jednoducho ženou a navyše tehotnou?! Egyptológ-amatér Luis García Gallo dlho zhromažďoval dôkazy, aby v šesťdesiatych rokoch minulého storočia ako prvý prišiel s teóriou o ženskom pohlaví Tutanchamóna.
Na podporu svojej teórie Gallo napríklad uvádza, že na celkom vyholenej lebke mal Tutanchamón natiahnutú akúsi mitru z kože samice šupa, s dvoma zlatými hadmi hore. V egyptskej ikonografii je to symbol materstva. V záhyboch obväzov Tutanchamóna našli dve dýky: jednu zo železným ostrím namiereným na pravé stehno, druhú so zlatým ostrím - namierenú k ľavému. Prvá je klasickou výbavou egyptských mŕtvych. Pre druhú existuje jediné pravdepodobné vysvetlenie, že ide o nástroj, ktorým urobili žene cisársky rez, čo spôsobilo jej smrť. Ďalším z mnohých dôkazov pre túto hypotézu je fakt, že na vnútornej strane vrchnáka mužských sarkofágov vždy figurovala postava bohyne Nut. Mŕtvy bol k nej obrátený čelom, aby mohlo dôjsť k zmŕtvychvstaniu. V ženských sarkofágoch umiestňovali Egypťania odlišné symboly - v dolnej časti vrchnáka bolo vždy vidieť akéhosi boha. A práve na vnútornej strane sarkofágu Tutanchamóna nie je bohyňa, ale boh...
Cisársky rez?
Vojtech Zamarovský okrem iného o Tutanchamónovi napísal, že sa zúčastňoval na obradoch, ukazoval sa v okne, prijímal dary od vazalov, ale je málo pravdepodobné, že poľoval na levy a nikdy sa nevydal do boja a nezabíjal nepriateľov... Niektoré sochy mladého faraóna prekvapujú výrazne dievčenskou tvárou. Jeho múmia má malé, nemužské uši. Röntgenové snímky jeho hlavy ukazujú, že lebka je silne vyklenutá dozadu. Dávni Egypťania dlhodobým bandážovaním tvarovali novorodencom hlavy, aby získali tento nezvyčajný tvar. Ale tomuto zákroku podrobovali takmer výlučne dievčatká. Philipp Vandenberg v knihe Zabudnutý faraón uverejňuje neobyčajnú informáciu: "Na bruchu Tutanchamónovej múmie sa
nachádza rez dlhý
86 milimetrov, ktorý vedie od pupka k prednému hornému výstupku bedrovej kosti. Nepokrýva ho zlatá tabuľka, ako to bolo zvykom pri iných múmiách." V správe doktora Derrieho o výskume exponátu sa uvádza: ,Rez je na inom mieste, ako mali kráľovské múmie, ktoré skúmal profesor Eliot Smith. U nich rez bol takisto na ľavej strane, ale viac vertikálne, nie ako v tomto prípade, pod posledným rebrom." Odkiaľ zrazu toľko zmien? Ako je možné, že mumifikátori v tomto jednom jedinom prípade urobili rez celkom inak? Prečo stopu nezakryli zlatou tabuľkou, ako to prikazoval zvyk? Je to všetko iba náhoda, alebo na mumifikovanie tela použili už existujúci rez?
Múmia v laboratóriu
Mohlo to byť totiž aj takto: Tutanchamón bol ženou, ktorej prvé tehotenstvo sa skončilo potratom. Pri druhom museli urobiť cisársky rez. Dieťa prišlo na svet mŕtve a spolu s ním zomrela aj matka Mumifikátori využili otvor po cisárskom reze na vybratie vnútorností a zvyčajné vyčistenie tela pred mumifikáciou. Predčasne narodené dieťa pochovali podľa tradície spolu s matkou, teda s faraónom (v komnate pokladnice v blízkosti kostnice sa našli predčasne narodené deti - päť až sedemmesačné embryá dievčatiek, výnimočne dôkladne mumifikované). Nejasnosti okolo Tutanchamónovej múmie posilňuje aj ďalší fakt, ktorý nemožno vysvetliť. Nápisy na stenách kanop (nádob na vnútornosti mŕtveho) boli miestami retušované a opravované. Prečo? Čo malo zostať utajené?
Výskumy Tutanchamónovej múmie, ako aj ostatných nálezov, ktoré s ňou súvisia, sa začali nanovo. Po tridsiatich rokoch sa faraónova múmia opäť dostane do laboratórií, tentoraz japonských vedcov, kde ju podrobia dôkladným výskumom DNK. Ktovie, koľko prekvapení nám ešte mladý faraón (alebo azda faraónka?) pripraví... Lebo "záhada obyčajného faraóna" sa týmto celkom určite ešte neobjasní...