úvahy

padlí anjeli

2. června 2009 v 16:45 | kaayra ♥
"Ako padlí anjeli žijeme svoj nezmyselný život a dúfame, že aspoň niečo má zmysel...."
Neviem kto a ani prečo túto vetu povedal, ale stále mi vŕta v hlave. Aký zmysel má náš život? Sme tu na tomto svete spolu s miliardami ďalších ľudí, žijeme na jednej planéte, dýchame jeden vzduch, prežívame sklamania i krásy sveta a hľadáme zmysel svojho života.
V jeden deň som zistila, že aj ja hľadám, no mám pri tom oči zatvorené.
Bol to celkom obyčajný rutinný deň. Cestovala som domov zo školy špinavým autobusom. Moja myseľ a oči blúdili po ľuďoch okolo. Rozmýšľala som o nich, snažila sa čítať z ich tvárí.
Zrazu moju pozornosť upútala vráskami stvrdnutá tvár ženy, nastupujúcej dnu. Spolu s cudzím mladíkom nakladali niečo zadnými dverami do autobusu. Prekvapilo ma, že to nebol kočík, ale vozíček. Na vozíčku sedelo malé dievčatko. Smrteľne choré, pomaly zomierajúce dievčatko. Holú hlavu mu zakrývala šatka, tvár biela ako čerstvo napadaný sneh za oblokmi autobusu, oči však jastrili po okolí a stretli sa priamo s tými mojimi, už vlhnúcimi slzami. Nechcela som tej malej princeznej pripomenúť jej chorobu, tak som sa placho usmiala. Anjel na vozíčku vyčaril na svojej bledej tvári ten najkrajší úsmev na svete, žiaril ako najjasnejšia hviezda. Srdce mi pukalo bezmocnosťou a ľútosťou. Čo by som dala za to, aby toto dievča mohlo žiť taký život ako ostatní...! Viem však, že proti jej osudu nezmôžem nič a to vo mne vyvoláva nepríjemné pocity. Nevinné dieťa, za nič nemôže, nikomu neublížilo a predsa... Aký má takýto život zmysel? Pýtala som sa sama seba pri pohľade na vychudnuté telíčko a prepadnuté líca.
Žena, ktorá s dievčatkom nastúpila si sadla vedľa staršej dámy. Obe sa dali do reči. V tom príjemná pani vytiahla z tašky veľkú ligotavú ružovú krabicu. Vo vnútri bola tá bábika, po ktorej túži každá malá princezná. Mala dlhé vlnité tmavé vlasy, krásne šaty plné farebných kvetov a v tvári živý výraz. Sedela v krásnom zlato-bielom koči spolu so svojím princom. Koč ťahali dva biele kone s dlhými zlatými hrivami.
Pani ju podala dievčatku a povedala:
"Len si ju vezmi, veď ja kúpim druhú..."
Dievčatko držalo krabicu v náručí a len nemo pozeralo na tú krásu. Jej matka nechcela dar prijať. Pani však trvala na svojom a keď jej spolusediaca ponúkla peniaze, vyslovila vetu:
"Peniaze si nechajte, žiadny peniaz nedá mi viac ako radosť toho dieťaťa..." a mala pravdu.
Dievčatko ďakovalo asi tisíckrát. Jej radosť zaliala celý autobus. Moja bolesť srdca sa zmenila na ostnatú hrču, ktorá sa presunula do hrdla. Slzy tlačili sa mi v kútikoch očí, nechcela som ich však vypustiť von.
Na tvárach ľudí sa zjavil zvláštny výraz. Niektorí obdivovali čin starenky ako aj ja, iní si jednoducho pomysleli:
"No a? Keby som mal i ja na to peniaze spravím to isté..."
Podľa mňa však nezáleží na peniazoch, ale na veľkosti nášho srdca. Každý predsa dokáže urobiť niekoho šťastným a nezáleží pri tom na jeho majetku.
Uvedomila som si, že možno sme ako padlí anjeli, ale náš život nie je nezmyselný, pokiaľ sa snažíme robiť dobro a roznášať radosť a lásku ľudom, ktorí to potrebujú, lebo len to dokáže ľudský život naplniť...

čo je temnota ???

29. května 2009 v 19:04 | kaayra ♥
Čo vlastne je temnota? Každý hovorí o temnote, no dokáže niekto presne vysvetliť čo to je?

Pokúsila som sa usporiadať moje myšlienkove pochody o temnote. A výsledok? Veď si prečítajte:

Začnem od začiatku. Čo bolo podľa teba predtým ako vznikol vesmír?
Čo bolo predtým ako vznikla Zem?
Čo je i v tom najmenšom kúsku kúta, do ktorého nedovidíme?
Je to zrejme temnota. Ak na chvíľu zavrieme oči, uvidíme iba číru temnotu. Temnota je všade. V každom i v tom najtajnejšom kúte sveta.

Každý deň sa dotýkam temnoty, každý deň cítim jej prítomnosť, každý deň sa s ňou zahrávam... Temnota ma fascinuje, no obávam sa jej. Ak by ma zabila, zničila, nevadí mi to, ale nikdy ma nesmie pohltiť.
Už od detstva ma priťahovala temnota. Práve ona naťahovala svoje dlhé čierne prsty po dieťati predurčenom k veľkým činom.
Temnota... Zvláštny živel, piaty živel, ktorý všetko spája aj ničí...
Temnota je prvopočiatočný chaos, ktorý Stvoriteľ ešte nerozrušil svojím svetelným lúčom.
V tomto zmysle predstavuje temnota najmä neprítomnosť Boha a svetla, tmavé záhrobie a nepriateľov jasnosti a osvietenia.
Existuje väčšia temnota ako tá s ktorou bojujeme.
Je to temnota duše, čo stratila svoju cestu.
Vojna, čo bojujeme nie je proti moci a princípom, je proti chaosu a beznádeji.
Horšia ako smrť tela je smrť nádeje.
Smrť snov.
Proti tomuto ohrozeniu sa nikdy nesmieme vzdať.

sen o duši

27. května 2009 v 17:11 | kaayra ♥
Mala som sen v ktorom moja duša ušla v beznádeji z môjho tela. Vypátrala som ju a v tichosti sledovala.
Kráčala maličká s batôžkom povedľa železničnej trate a nevedela kam sa má podieť.
Motkala sa tam a slovo zmätenosť ani z ďaleka nestačilo na popísanie jej stavu.
Sadla si na dechtom nasiaknutý podval a čakala. Na vlak, ktorý ju rozmetá po okolí, rozhádže po stromoch a časť z nej si odnesie na nárazníku. A ja padnem na kolená ako podťatá, v poslednej agónii k nej natiahnem smiešne ruku, vyvrátim oči, posledný krát hmlisto pozdravím hviezdnu oblohu a s miernym hlukom zaborím tvár do štrku.
A nič sa nestane, všetko pôjde bezo mňa ďalej, ako keby ma nikdy ani nebolo.
Sova v korune vysokého stromu to bude v tichosti pozorovať a v tichosti utrúsi :"takých už bolo, ty papierová hrdinka!"
Ale stihla som prísť skôr, ako reflektor lokomotívy prestihol noc.
Sadla som si k nej a mlčala. Prosiť som ju začala až po minútach ticha, ktoré pretínal iba náš plač.
Nech sa ešte posledný krát vráti. Balamutila som ju, že keď ešte raz dovolím niekomu aby jej ublížil, môže ma odkopnúť ako dotieravého psa.
Hlavu mala skleslú, ani raz sa na mňa nepozrela, len tými vzlykmi mi dávala na javo, že ma možno počúva.
Nakoniec nemo súhlasila. Zobrala som ju jemne do dlaní a vložila späť do seba.
Bola ako zmrznutá holubica s okovami na krídlach. A to bol ten škrt zápalkou, ktorý zažal bodku svetielka v megaobrovskej čiernej priepasti nachádzajúcej sa v mojom vnútri.
Zobudila som sa na obrovský buchot a treskot.
Môjho srdca.

prečo musí láska bolieť ?

27. května 2009 v 17:10 | kaayra ♥
Povedal si mi, že je to len strach čo ma mučí...
Možno je to strach. Strach, že ty to vnímaš cítiš inak ako ja.
Možno je to u teba chvíľková slabosť, zatmene a keď sa zobudíš, zistíš že to tak nie je.
Možno ťa láska omrzí, hodíš karty na stôl vstaneš a odídeš.... a ja ostanem sama obsypaná kartami našej lásky.
Pre mňa je naša láska jedinečná a pre teba?
Milióny nezodpovedaných otázok....kto mi dá na ne odpoveď??
Prečo musí láska bolieť??
Zo slzami zaspávam a zo slzami sa budím, nad otázkou lásky som sa milión krát zamyslela, ale odpoveď som nenašla.
Neviem spať, neviem jesť. Vždy tá istá otázka, ktorá mi nedá spať.
Prečo nie si tu??
Keď je to láska, prečo mi kradne silu?
Keď je to láska, prečo mi kradne spánok?
Keď je to láska, povedz mi prečo to robí so mnou?
Tisíc krát som vytočila tvoje číslo
a tisíc krát znovu položila.
Kto to pochopí??
Cítiš túto bolesť vo mne?? Nevidíš, že už nevládzem ďalej??
Pomôž mi prosím... Pozri sa na mňa, ja sa snažím, snažím sa nemať strach...
Milujem ťa lásinka!!

list pre lasinku

27. května 2009 v 17:09 | kaayra ♥
Milovaný,ani si nevieš predstaviť ako veľmi mi chýbaš. Bez teba aj slnko stratilo svoje teplé lúče ktorými zohrievalo našs tváre, aj hviezdy stratili svoj jasný ligot, ktorým nám svietili do tmy. Dokonca aj mesiac sa ukryl za tmavý oblak.
Všetko zosmutnelo a je pochmúrne bez teba.
Chýbajú mi tvoje slová, ktorými si ma vždy utešoval.
Chýba mi tvoj smiech, ktorým si ma vedel vždy nakaziť.
Chýbajú mi tvoje oči, v ktorých horia plamienky lásky.
Chýbajú mi tvoje pery, na ktorých ti hrá úsmev.
Chýbajú mi tvoje ruky, ktorými ma vždy hladíš.
Chýba mi tvoje objatie, keď si ma pritúliš a ja počujem a cítim tlkot tvojho srdiečka.
Chýbajú mi tvoje bošteky, ktoré sú sladké ako med.
Chcela by som ťa objať a viac nepustiť,chcela by som ťa boskať a viac neprestať.
Milujem ťa chrobáčik láskou, ktorá nepozná hraníc.... Znamenáš pre mňa všetko lásinka, si môj svet, môj život.
To čo k tebe cítim sa nedá opísať slovami, lebo také slová neexistujú, ktoré by to vystihli, ale ja viem že ty to vo svojom srdiečku cítiš.

list pre teba

27. května 2009 v 17:06 | kaayra ♥
Píšem ti list tajne počas noci,píšem ho z lásky, ktorú k tebe cítim
do hárku vkladám kúsok svojej moci z hĺbky nehy, ktorú v tebe vidím
opitá tvojou krásou často blúznim čarom tvojich magických očí

sám seba vedomky trýznim myslením na teba sa mi hlava točí
prišiel si z neba, sťa čistý anjel polapil si ma do nežnej pasce
v mojom svete rozsvietila nádej ulúpila mi moje zlomené srdce

čas sa nezastaví, plynie svojou cestou ty si sa stal mojím snom i hriechom
čas pľuje na mori, prebúdza sa s hmlou ty si sa stal mojou slzou i smiechom
zlomená ležím, nechcem viac dýchať
prepadám kúzlu tmy, prestávam už snívať

čierňava..

27. května 2009 v 17:05 | kaayra ♥
sedím pri jazere,
pri čiernom jazere.
Do čierneho jazera padajú moje čierne slzy.
Čierne slzy z boľavej duši,
všade vôkol čierna tma,
všade kde oko dovidí vtáčik doletí...
Kto ma pohladí??
Kto mi pofúka ubolenú dušu??
Nájde sa niekto??
Volám, kričím, ale nik mi neodpovedá......

v tvojom srdci niet miesta pre lásku

27. května 2009 v 17:01 | kaayra ♥
Prahnem po nej a prišla som vo sne k tebe, aby som bozkom prebudila tvoje čelo.
Azda sa pohŕdavo usmeješ týmto slovám, ktoré milostivo prijali šepot môjho srdca horiaceho slnečnou žiarou.
Nesmej sa, lebo slová sa rozplačú neviditeľnými slzami a krv ktorou sú písané vytečie z ranenej duše a vybledne.
Delí ma od teba nebo i zem.
Slnko je ďaleko od teba, no predsa ťa zohrieva svojím tepom. Aj hviezdy sú ďaleko, ale oni ti svojím trbletom šepkajú v tichej noci.Ja som ešte ďalej od teba a predsa, budím ťa každé ráno hlasnými údermi srdca a večer ťa uspávam šepotom piesne svojej lásky.
Keď sedím osamelá v nočnej tme a počúvam šum lístia, myslím si, že je to šum tvojich krokov.
Keď počúvam spev vtákov, myslím si,že počúvam tvoj čarovný hlas.
Keď sa dívam ako ma budí slnečný deň, mslím si že si to ty.
Viem, že si pre mňa nedostižný, ale som šťastná, lebo moje srdce je naplnené tebou!
Poznáš dni, keď čierne oblaky zakryjú slnko a keď je všetko sivé a smutné?
Ja ich poznám, to sú dni, keď ťa nevidím.
Prečo nie som svetlo, ktoré by ťa zalievalo od svitu do mrku?
Prečo nie som čiernou nocou, čo ťa uspáva od večera do ranných zôr?
Si krásny hrdina mojich snov, ale stokrát krajšie sú city, ktoré si prebudil v mojom srdci.
Tvoje čierne oči sú ako priepaste do ktorých som sa zrútila. Ležím na ich dne s rozbitým srdcom.Večne by som chcela takto ležať a písať.
Prečo nie som mesiac, ktorý hladí tvoju tvár? Prečo nie som slnko, ktoré ťa bozkáva svojimi lúčmi?
Som iba človek, ktorého od tea delí peklo a raj......
 
 

Reklama