smrť

rozmýšlaš o smrti ??

29. května 2009 v 20:01 | kaayra ♥
Musím premýšľať o svojej smrti. Kedy nastane? Kedy si po mňa príde? Dnes? Zajtra? Za desať rokov? Kto ma bude oplakávať? Komu budem chýbať? Kto bude držať smútok? Koľko ľudí sa dozvie, že som umrela? Koľko ľudí bude vedieť, že som to bola práve ja? Koľkým ľudom to bude naozaj ľúto? Koľko ľudí si uvedomí, ako moc ma mali radi? Koľko ľudí ma malo rado? Koľko ľudí príde na môj pohreb? Koľko ľudí bude mrzieť, že tu nie som? Neviem.

Jediným meradlom úspešného života, sú čo najvyššie čísla v odpovediach na tieto otázky. Jediným meradlom sa stanú priatelia, rodina…a tvoja polovička. Ti všetci si naraz uvedomia, že prišli o niekoho, koho zbožňovali, o niekoho, kto navždy zostane v ich srdciach. Na niekoho, kto zaberal jediné miesto v lavici, na niekoho, kto ich dokázal rozosmiať, pobaviť alebo udobriť. Niekoho, kto bol posol dobra, niekoho, kto im pomohol v núdzi. Najskôr vtedy si naozaj uvedomia, kto v skutočnosti sme, keď nás v našom živote nedokázali oceniť. Najskôr vtedy zistíme, že smrť je bližšie a môže čakať za rohom. Môže to byť zajtra, môže to byť hneď. A preto žijme čo najlepšie! Pomáhajme, bavme, veseľme a… milujme. Žijme každý deň, ako by sme mali zajtra umrieť, ale napriek tomu žiť ďalších 10 rokov.

Čo bude potom?

Premýšľali ste niekedy, čo bude potom? Až umriete? Žijete taký život, že na vás budú ľudia spomínať s radosťou alebo s nenávisťou? Koľko ľudí by radšej zomrelo miesto vás a pre vás? Koľko ich na vás nikdy nezabudne? Zaujímalo by ma, čo bude potom... Ako sa zmení svet? Čo tu bude za pár rokov? Rovnaký režim, rovnaká technika? A vlastne ani nie za pár rokov... Čo sa stane zajtra? A čo v nasledujúcej sekunde? Vedia ľudia, že ich v ďalšej sekunde čaká smrť? Alebo je to náhle, vyletí guľka a vojak leží mŕtvy... Potápa sa loď a vy s ňou, topíte sa a nakoniec už nemôžete a pomaly umierate alebo je to rýchle a bezbolestné? Skutočne sa vám premietne pred očami celý život? Svetlo na konci tunelu? Stihnete si spomenúť na všetkých svojich kamarátov,
blízkych a milované osoby, ktorým by ste povedali: mám ťa rád? Ale už je neskoro. Umierate, niekedy to trvá roky, ste chorý a dúfate, že už "to" konečne príde a vítate smrť s otvorenou náručou, niekedy je to náhle ako blesk z čistého neba - vyjdete v pohode zo školy, bavíte sa s priateľmi, ale zrazu sa prirúti k prechode auto a ozve sa škrípanie bŕzd. Nie je pomoci! Nemôžete si svoju smrť naplánovať, nemôžete vedieť, kedy príde... Neviete, či to bude v nasledujúcich desiatich rokoch, mesiaci alebo dokonca sekunde... Ta nevedomosť je hrozivá... Koľko by ste urobili vecí, keby ste vedeli, že v ďalších piatich minútach umriete? Aké by bolo posledné prianie? Pobozkať priateľa? Zavolať kamarátom, rozlúčiť sa a povedať, že ich máte radi? Koľko máte skutočných priateľov, ktorí by zavolali vám? Čo by ste ešte chceli urobiť posledný deň svojho života? Ísť do kina s priateľom? Pozrieť sa niekam, kam ste chceli ísť celý život, ale neurobili ste si čas? Zrazu ho máte, ale dosť málo! Zrazu by ste chceli urobiť toľko vecí, ktoré ste nestihli...
Ale táto možnosť tu nie je. Smrť je mrcha, ktorá si vyberá niekedy strašne nespravodlivo. Sú ľudia, ktorí si ju naplánujú a spáchajú samovraždu. Myslia si, že život nemá cenu. Čo by im na to povedali ich blízky? Čo si tu bez nich budú robiť? Čo by im povedali ľudia, ktorí umierajú na vážnou chorobu, ale chcú žiť? Čo by im povedal vojak vo vojne? Hasič, ktorý každý deň nasadzuje život? Doktor, ktorý sa ho snaží zachrániť? A keď sa mu to podarí, ešte sa im to nepáči... Oni proste chcú zomrieť teraz a je im ľahostajné, čo na to povedia ostatní... Trošku sebecké alebo nie? Mali by sme svoj život natoľko riadiť, že si naplánujeme aj smrť? Život by sme si mali vážiť a užiť si ho. Možno si hovoríte, ale čo, som mladý, mňa sa smrť ešte netýka. Ale týka a viac než si myslíme. Alebo vy viete, čo sa stane v budúcej sekunde???

Pohľad na smrť

Smrti sa nesmieme nikdy báť, je to jen náš pozemský rád. Nikto sa nás nepýtal, či narodiť sa chceme, nikto sa nespýta, či v onú chvíľu radi odídeme. Nikto nechce ísť preč, ale nevlastníme k "tomu" kľúč. Delíme sa na ľudí, čo jedine "tam" nádej svoju videli. Na druhej strane druhí ľudia sú a pomyslieť na "to" ani nemôžu. Len šťastie a večnosť nás tam čaká, len pred nami je dlhá cesta. Potom zrazu, z nášho okolia niekto odchádza a nás zatieni pocit, že "tam" nič nechýba. Ale to my nesmieme urobiť, ďalšiu bolesť okolo seba. Čakala by tam stena, ktorá nepustila by nás "cez". Musíme tu zostať, novú radosť si získať. Raz sa s nimi stretneme, však teraz inú možnosť nemáme. Všetko zdá sa mi teraz ako klam, na ktorý práve umieram. Ale osud má sa mnou iné plány, nepustí ma do večnej brány. Nechá ma si bolesť prežiť, tie nekonečné noci zažiť. Po tom všetkom silnejší sa stanem a prestanem žiť v onom klame. S blízkou smrťou sa vyrovnám, miesto v srdci a spomienky si ponechám. Radosť i smútok znovu zažijem, ešte tisíckrát sa zasmejem. Raz, iný život zasa budem žiť, za ním dostanem tú možnosť ísť. Ale teraz tu musím ešte byť, ďalej svojím životom bez neho ísť. Miesto svoje mi tam teraz držia, ale asi pohľad na mňa ho moc mrzí. Preto pre nich radovať sa musíme, veď pohľad "tam" zhora im kaziť nesmieme.

čo sa stane po smrti ??

29. května 2009 v 19:39 | kaayra ♥
Existuje život po smrti a existuje ľudská duša?
To je otázka, ktorou sa zaoberá ľudstvo od prvopočiatku, pretože smrť sa dotýka každého jedinca.
Zhromaždenie vedcov na California Institute of Technology naslúchalo lekárom nemocnice v Southamptonu, ktorí priniesli presvedčivé dôkazy, že ľudské vedomie pokračuje vo svojej činnosti i potom, keď mozog prestal fungovať a pacient je klinicky mŕtvy.
Moje tušenie, nejasné správy, podnety a v neposlednej rade i túha, aby život smrťou nekončil mi naznačovalo, že po smrti tela zostane duše a bude pokračovať ďalej.

Britský lekári referovali o štúdii, ktorá vyšla vo vedeckom žurnále Resuscitation. Sledovali 63 pacientov, ktorý byli prehlásení klinicky za mŕtvych: ich srdce sa zastavilo, prestali dýchať a mozgová aktivita zanikla. Po oživení, keď sa prebrali z klinickej smrti, s nimi lekári robili rozhovory. Časť pacientov mala v dobe, keď mozog nevykazoval akékoľvek funkcie, jasné a usporiadané myšlienkové procesy. Rozumne uvažovali a vytvárali spomienky na to, že v dobe, keď ich telo ležalo bez známok života pod dohľadom lekárov a prístrojov, komunikovali a pohybovali sa mimo telo. Mne samotnému podali do najmenších podrobností podobné svedectvo traja ľudia, ktorí boli v klinickej smrti. Všetci traja popisovali, jak sa ich mysliace a nehmotné - JA - odpútalo od tela, ako sa bez ľútosti pozerali na svoje nehybné telo a rozruch okolo nich, ako sa potom približovalo ku svetlu, aby potom bolo naraz vrátené späť. Jeden pán dokonca hovoril, že v okamihu, keď ho niečo ťahalo späť do tela kričal, že nechce, mal snahu sa brániť a potom sa prebudil na IPCE.

Výsledky výskumu v Anglicku boli tak sľubné, že lekári založili nadáciu zameranú na to, aby skúmala skúsenosti blízke smrti na širšom vzorku.
Zatiaľ zhromaždili zhodné prežitky u 3 500 osôb.
Pacienti hovorily o pocitoch mieru, radosti a harmónie.
Pre niektorých sa zrýchlil čas, zbystrili sa zmysly, stratili vedomie svojho tela, nepociťovali bolesť. Videli jasné svetlo, dostali sa do iného priestoru a hovorili so svojimi mŕtvymi príbuznými.
Jeden, ktorý sa označil za pohana, referoval o stretnutí s mystickou bytosťou.
O podobných stavoch pri prežití smrti existujú správy staré i niekoľko storočí.
Skúsenosti pacientov, ktoré zhromaždil Dr. Parnia, sa zhodovali s tými, ktoré popísali pred ním už lekárka Elisabeth Kübler-Rossová (O smrti a umieraní) a psychológ Raymond Moody (Život po živote).
Súčasná štúdia však pochádzajú z prostredia veľkej renomovanej nemocnice a využila najnovšie technologické postupy.

Som zvedavá a moc by som si priala, aby sa vedcom podarilo poodhrnúť rúško z tajomstva ľudskej duše.

pohľad na smrť

29. května 2009 v 19:25 | kaayra ♥
Niekedy premýšľam o smrti.
Moc by ma zaujímalo aké to je byť mŕtvi.
Všetci mi vravievali "nijaké" ale aké to je byť nijaký?
Aký to je nič necítiť ležať, rozkladať sa a ani o sebe nevedieť?
Myslím si že sa človek znovu narodí a nič už si potom nepamätá, ale z inej strany je to blbosť.
Takže život sa žije asi len jeden a tak si ho musíme užiť so všetkým všade.
Nevieme čo príde zajtra, či sa vôbec toho zajtrajšku dožijeme.
Rozhodne si chceme ten život užiť nechceme ho premárniť, ale ako sa to robí?
Keď mám šancu tak ja nepremárnim, keď ju nemám, snažím sa aby som ju mala.
Život je veľký boj, tí najslabší sa moc nepresadí, ale možno sa im bude žít dobre, pretože sa za nich budú presadzovať druhí.
Nikdy ničoho neľutujte nech ste urobili čo ste urobili pretože i niečo zlé je na niečo dobré. Tak sa snažte ten život poriadne užiť, aj keď je niekedy poriadne krutý a aj keď naňho poriadne nadávame.
Kámoš hovorí:" život je blbý pochcaný ale záleží len na nás s kým ho chceme prežiť." a záleží tiež len na nás aký bude.
V živote je to ako vo filme - nezáleží na dĺžke ale na kvalite a prevedení!
Takže si ho užívajte aj keď niekedy udelí tie najtvrdšie rany.
Ale to už sa opakujem.
Neplačte pre to čo skončilo - ale tešte sa na to čo bude, aj keď si niekedy myslíme že to nejde.
To si väčšinou myslíme v tej situácii ale potom si s tím poradíme a už to tak nebolí.
Ale ide to.
Pretože všetko ide, keď sa chce.
Ale musí sa chcieť.
Čas je najlepší doktor.
Všetky citáty sú pravdivé aj keď sa nám to nezdá.
Pravda bolí, je krutá ale keby jej nebolo, tak si myslím že by sotva bolo nás.
Keby nebolo pravdy nepoznali by sme klamstvo.
Žiť v klamstve to by bola pekná somarina.
Tak proste žijme a neriešme.
Aj tak skončíme mŕtvi.
Ja sa tiež raz dozviem odpoveď na otázku "aké je to byť mŕtvi".
Takže užívať si život (ale všetkého s mierou).
 
 

Reklama