atlantída

Atlantída a jej dedičstvo

29. května 2009 v 16:45 | kaayra ♥
(úryvok z knihy Susanne Sejana Kreth - Das Erbe von Atlantis / Smaragd)

Od roku 1987, kedy sa Zem rozhodla zvýšiť svoje vibrácie a prejsť do vyššej dimenzie, je v pohybe proces transformácie. Do roku 2012, kedy vstúpime podľa mayského kalendára do vyššej dimenzionálnej roviny, sa bude Zem naďaľej čistiť a my, ľudia, si budeme stále viac uvedomovať dôvod nášho bytia, ako aj našu úlohu, ktorú tu Zemi máme. Z duchovného sveta a od našich bratov z vesmíru sa nám dostáva veľa pomoci potrebnej k tomuto prechodu. Každý krok, všetko, čo práve robíme má svoj význam a vedie nás k nasledujúcemu kroku. Na tejto ceste, ktorá každým dňom napreduje, zisťujeme, čo život vlastne znamená.
A predsa sa tento život úplne líši od spôsobu života, aký sme viedli pred 30 rokmi. Už dlhšie to nie je o skúsenostiach, ktoré v tejto materiálnej trojdimanzionálnej rovine prežívame od jednej inkarnácie po druhú. Ani o tom, ako si zabezpečiť život, postaviť dom alebo nájsť prácu a zarobiť čo najviac peňazí. Dnes zbierame na tejto pozemskej rovine skúsenosti, ktoré nám majú pomôcť nájsť seba samého. Skúsenosti, ktoré nám umožnia spoznať kto sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme. Prežívanie určitého procesu tentokrát neznamená psychologický rozbor zážitkov z detstva alebo jednotlivých vzťahov, ale otvorenie podstatne väčšieho okruhu predošlých skúseností, ku ktorým sa môžeme vrátiť.
Vďaka tomu prestávajú byť všetky predchádzajúce inkarnácie oddelenou zástavkou, ale stávajú sa jedným veľkým celkom, reťazou zážitkov, ktoré sú súčasťou nášho života a nadobúdajú tak svoj stupeň zrelosti. V jednom jedinom živote, a to v tomto, máme možnosť zjednotiť všetky naše skúsenosti, či už dobré alebo zlé. Všetky zážitky, všetko, čo sa nám kedy prihodilo, môžeme teraz očistiť a využiť k nášmu ďalšiemu rastu a dozrieť do štádia duše s plným vedomím. Toto je ten proces, v ktorom sa momentálne nachádzame.
Mnohí z nás, respektíve väčšina ľudí, ktorí sú práve inkarnovaní na planéte Zem, prežili - ako už bolo spomenuté - jeden alebo viacero životov v Atlantíde a zažili jej zánik. Tieto spomienky vychádzajú pomaly na povrch, ako mnoho ďalších vecí, ktoré práve planéta odokrýva v podobe archeologických nálezov. Okrem iného to súvisí aj s aktiváciou krištáľov Atlantídy, ktoré sa nachádzajú na dne oceánu a sú pozostatkom z pradávnych čias.Tieto aktivujú energiu, ktorá prebúdza naše spomienky. Takéto spomienky môžu vyvolať obavy, a môžu prebudiť strach z výšok, zo smrti, z vody alebo spustiť búrlivé emócie tvoriace náš život. Väčšina z týchto pocitov strachu sú pradávne emócie, súvisiace so životom prežitým v Atlantíde.
Aby bolo možné toto dedičstvo pochopiť, je dobré vedieť, čím Atlantída bola, a čo sa tam odohralo. Nasledujúce údaje pochádzajú z viacerých zdrojov a vytvárajú tak obraz dávnej epochy Atlantídy.

Miesto a čas existencie Atlantídy

Prvý známy doklad o Atlantíde pochádza od gréckeho filozofa Platóna (427-347 p.K.), Sokratovho žiaka. Svoje poznatky opieral o písomné pramene, ktoré zachytili egyptskí kňazi. Tieto záznamy odovzdali Solónovi, aténskemu zákonodarcovi. Platón bol jeho priamym potomkom a od neho získal toto duchovné dedičstvo o Atlantíde.
Ďalší zdroj, potvrdzujúci skutočnosť existencie Atlantídy, nachádzame u amerického senzibila Edgara Cayceho inak nazývyného aj "Spiacim prorokom".Úlomky spomienok, vyňaté z kroniky Akaša v tisícich čítaniach zložili bádatelia s námahou dokopy. Ostatné pramene, existujúce na Zemi, sú sprostredkované duchovným svetom a našimi vesmírnymi bratmi.
Existenciu Atlantídy predpokladali početní bádatelia na mnohých miestach od Antarktídy cez Amerku až po Áziu. No Atlantída sa kedysi nachádzala v oblasti Atlantického oceánu, tiahla sa k ústiu Gibraltáru, nadol k západoafrickému pobrežiu, k oblasti v okolí Bermudských ostrovov, až po Brazíliu.


Tento ostrovný kontinent vypĺňal celú oblasť Atlantického oceánu, v ktorej sa dnes nachádzajú už len vody Atlantiku. Atlantída mala podľa predpokladov okolo 40 mil. km² (na porovnanie - veľkosť Ameriky je 42 mil. km²). Z toho polovicu tohoto územia tvorila orná pôda.
Celé územie Atlantídy spolu dotvárali tri ostrovy. Epochy Atlantídy sa delia na Starú ríšu (Ranná epocha Atlantídy) a Strednú ríšú (Stredná epocha Atlantídy). O časovom úseku, do ktorého by sa dala Atlantída zaradiť, existujú rôzne výpovede. Tento interval sa tiahne od obdobia niekoľkých miliónov rokov až po rok 8000 pred Kr. Väčšina zdrojov sa však zhoduje na tom, že Atlantída existovala priblížne do roku 10.000 pred Kr.
Stará ríša Atlantídy trvala podľa siriánskych údajov (sprostredkoval ich Sheldon Nidl v diele Fotónový prstenec) od roku 500.000 - 25.000 pred Kr., t.j. do okamihu, kedy zanikla Lemúria. Bádateľ v tejto oblasti, Dietrich von Oppeln-Bronikowski, ktorý sa zaoberá existenciou Lemúrie, vychádza z predpokladu, že Lemúria zanikla v roku 30.000 pred Kr.
Trvanie Strednej ríše Atlantídy, ktoré tvorilo históriu tejto krajiny, sa predpokladá približne do roku 15.000 pred Kr. O päťtisíc rokov neskôr Atlantída zanikla. Podľa výpovede E.Cayceho došlo k prvej katastrofe okolo roku 50.000 pred Kr. Druhá sa odohrala približne v roku 28.000 pred Kr. a posledná katastrofa nastala v roku 10.000 pred Kr.

Pôvod a rozvoj Atlanťanov

Odkiaľ pochádzali obyvatelia Atlantídy? Boli identickí s pôvodne žijúcimi ľudmi na Zemi, ktorí sa vyvinuli z pozemskej evolučnej línie? Podľa starých tradícii tajného učenia Teozofickej spoločnosti (jej predstaviteľkou bola Helena Blavatsky), to bolo pravdepodobné. Podľa nich bol národ Atlanťanov štvrtou rasou pôvodných ľudských rás. Legendy hovoria, že boli potomkami boha Poseidóna.
Iné pramene tvrdia, že Atlanťania nemajú pozemský pôvod. Bádateľ Johannes von Buttlar popísal v jednej zo svojich početných kníh kontakt s mimozemskou bytosťou z planéty Achele, z hviezdneho systému Epsilon Eridani, vzdialenom 11,8 svetelných rokov. Počas tohto dialógu sa dozvedel, prečo bola podoba tejto bytosti tak blízka pozemšťanom.
Kedysi dávno žili obyvatelia hviezdneho systému Epsilon Eridani na planéte Meldek (iné zdroje ju volajú Mallona, veda hovorí o planéte Phaeton a starí Sumeri ju spomínajú pod názvom Tiamat), ktorá sa vtedy nachádzala medzi planétami Mars a Jupiter. Dnes sa z nej zachovali už len úlomky - prstenec asteroidov.
Aj Mars bol vtedy ešte obývaný. Nie náhodou skúmali prieskumné sondy Viking v 70.rokoch jeho formu a objavili na jeho povrchu viaceré pyramidálne formácie. Po tom, ako bol domov obyvateľov Meldeku zničnený, opustili ho a usídlili sa na červenej planéte, ako aj na planéte Zem. Tu položili základ civilizácie Atlantídy. A my, ľudia, ako sa Buttlar od tejto bytosti dozvedel, sme zase potomkami neskoršej vetvy Atlanťanov. Neskôr Meldekovia Zem opät opustili, aby si našli nový domov, ktorým sa stala už spomínaná planéta Achele, v hviezdnom systéme Epsilon Eridani. Čo však táto bytosť nepredzradila bola skutočnosť, že Meldekovia zneužili atomovú energiu a tak povediac vyhodili vlastnú planétu do vzduchu. Ale aj o tom existujú rozličné výpovede. Siriánske informácie sa zmieňujú o tom, že planétu Meldek obýval ešte iný dobyvačný druh, ktorému sa nepodarilo udržať si svoje pozemné kolónie a planétu v priebehu vojny zničili. Aj planéta Mars touto vojnou trpela do takej miery, že dnes už nie je obývateľná.
Síriania, ľudský druh z hviezdneho systému Sírius, sú už veľmi dlho v kontakte s našou planétou. Mnohé zdroje hovoria, že ľudská rasa žijúca na Zemi, pôvodne vraj pochádza zo Síria.
V podstate sme ich potomkami, bez toho, aby väčšina ľudí o tom vôbec niečo tušila. Aj táto skutočnosť pravdepodobne patrí k tajomnstvám, ktoré budú jedného dňa odhalené.
Z informácií, sprostredkovaných médiom, ktoré možno nájsť v zápisoch Hermanna Ilga (Knihy o Santínoch) získaných od jedného mŕtveho priateľa sa dozvedáme, že v tých časoch bol udržiavaný čulý kontakt s obyvateľmi planéty Venuša. Toto medziplanetárne prepojenie malo priateľský charakter. Pravidelnými návštevníkmi Zeme boli v tých časoch aj obyvatelia súhvezdí Orion, Plejád a Alfa Centauri. Nepozemšťania z iných planét navštevovali našu planétu už od nepamäti. Niektorí sem prišli len na krátko, boli priateľskí a nadväzovali úprimné vzťahy s obyvateľmi Zeme. Boli však aj takí, ktorí nemali takéto zámery.
Niektorí sa zrejme zmiešali s pôvodnými obyvateľmi Zeme, čím vznikol inteligentný ľudský rod. K ním patrili napríklad aj Anunnaki, ktorí pristáli na Zemi v čase, keď sa kultúra Atlantídy ešte len rodila. Anunnaki prišli zo zanikajúcej planéty Nabiru a založili na Zemi svoju kolóniu. Nevysvetľuje snáď tento genetický zásah do ľudského vývinu tzv. "Missing Link", čiže chýbajúci článok v evolúcii?
Anjelské zoskupenie Kryon (Lee Caroll, Barbara Bessen) to potvrdzuje keď uvádza, že do našej biologickej stavby bola doplnená DNA, nevyhnutná pre našu dedičnú výbavu, a ktorá predstavuje spomínaný "Missing Link".
Evolučný vývin, ktorý popisuje Darwinova teória nie je pravdivý. Na počiatku tu existovali bytosti a strážcovia Zeme, ktoré nemali fyzické telá. Až postupom času klesli do matérie a vytvorili fyzické telo, zo začiatku tvorené veľmi jemnou hmotou. Po civilizácii Hyperborea, existujúcej na severe Zeme, sa vyvinula v Tichom oceána (Pacificku) civilizácia Lemúrie. Obe tieto civilizácie mali formu jemnej hmoty a ich telá boli napoly transparentné. Aj obyvatelia Atlantídy mali v počiatočnom období, tak ako Lemúriania, veľmi jemnohmotné telá, napoly éterické. Časom sa však aj tieto zmenili a stávali sa viac fyzickejšími a hmotnejšími. Z časti to súviselo so skutočnosťou (ako uvádza Kryon), že došlo k zmene v planetárnej magnetickej mriežke. Ako vieme, všetko má počiatok vo vedomí, a tak to bolo aj s národom Atlanťanov, ktorý sa rozhodol ponoriť do fyzickej hmoty. Od Edgara Cayceho sa dozvedáme, že obyvatelia Atlantídy sa stali úplne fyzickými až v čase poslednej fázy ich zániku. Podobne hovorí o evolučnom vývine obyvateľov Atlantídy aj tajné učenie Toefyzickej spoločnosti Heleny Blavatskej, ktoré trvalo od počiatku Lemúrie až po obdobie ľudí s hmotným telom. Prvá rasa sa vraj volala Rmoahal, pričom druhá rasa boli tzv. Tlavatli a ich fyziognómia už zodpovedala Cro-Magnonským ľuďom. Predpokladá sa, že táto rasa už bola podrobená mimozemským vplyvom. Treťou rasou Atlanťanov boli nám už známejší Toltékovia, pochádzajúci zo spojenia Atlanťanov a pôvodných obyvateľov Zeme. V priebehu času sa Atlanťania stále viac miešali s pôvodným obyvateľstvom, z čoho vznikali ďalšie rasy Árijcov, Mongolov atď.
Podľa popisu E.Cayceho bol obyvateľ Atlantídy vysoký asi 1,75 metra, vážil približne 80 kg a jeho pleť pripomínala zlato. Jeho oči boli šedé a vlasy boli zlatisté podobne ako jeho telo. Bol veľmi ostražitý a rázny vo svojej aktivite, mal prenikavý pohľad a vplyv na každého, kto sa ocitol v jeho bezprostrednej blízkosti.

Život v Atlantíde

Podľa Platóna bol tento ostrovný kontinent krajinou s bohatou kultúrou, miernym podnebím, úrodnými pláňami a rajskými záhradami, kde človek a zvieratá spoločne nažívali v mieri. Mali vysoko vyvinuté poľnohospodárstvo, rozsiahle terasovité záhrady a horúce i studené pramene. Hlavné mesto so svojími honosnými domami, prekonali len kráľovský palác a Poseidónov chrám. Palác ako aj mnohé domy boli zdobené zlatom, meďou a inými kovmi.
Medzi nimi existoval mimoriadny kov, ktorý nazývali Oreichalkos - zlatomedený kov, vyskytujúci sa len za čias Atlantídy.
Palác stál v centre mesta, vedľa neho Poseidónov chrám, obidva obklopené kanálmi, ktoré sa tiahli okolo celého mesta. Mesto malo teda formu prstenca, so striedajúcimi sa pásmi vody a pevniny.
Poseidónov chrám bol duchovným centrom Atlantídy, v ktorom sa každých päť až šesť rokov stretávali a radili vládcovia krajiny.
Platón popisuje Atlantídu ako vysočinu, strmo spadajúcu do mora. Len mestská časť sa rozprestierala na rovine. Táto, mesto lemujúca rovina, bola obklopená pohoriami, ktoré sa zvažovali k morskému pobrežiu. Tieto vrchy údajne prekonali v kráse a veľkosti všetky predstavy. Existovalo tu mnoho fliačikov zeme, kde žili ľudia, rieky, jazerá, lúky a veľa druhov zvierat, ako aj zalesnené časti s veľkým počtom druhov stromov. Voda stekala z vrchov do mesta, do vybudovaných okrúhlych kanálov a odtiaľ tiekla ďalej do mora. Tieto kanále slúžili nielen na zavlažovanie, ale aj na prepravu kmeňov stromov a iných materiálov.
Atlanťania boli spočiatku vysoko vyvinutou duchovnou rasou, podobne ako Lemúriania. Bytosť z hviezdneho systému Epsilon-Eridani uvádza, že sociálny a technologický štandard dosiahnutý touto kultúrov, bol nesmierne vysoký. Veda, školstvo a umenie boli pestované s veľkou intenzitou. Atlanťania boli schopní využívať druhy energie, ktoré sa nám dnes na Zemi už dávno vytratili. So svojimi univerzálnymi loďami brázdili moria aj vzdušný priestor.
Ako povedal E.Cayce - Atlanťania mali telekominkácie a prístroje, ktoré boli ľahšie ako vzduch. Taktiež im bola známa rádioaktívna sila a je pravdepodobné, že pracovali s atómovou energiou. Používali stroje, ktorých pohon umožnil vozidlám pohybovať sa nielen vo vzduchu ale aj vo vode. Ich civilizácia bola vysoko vyvinutá. V čítaniach Edgara Cayceho sú zakaždým spomínané povolania, ktoré súviseli s technikou, prístrojmi pracujúcimi na báze elektrickej a chemickej energie, a kde sa pracovalo so žiarením a zahrievaním, ako aj s mechanickými nástrojmi. Spomínané sú aj umenie, umelecké remeslá, veľvyslanci a diplomati i ďalšie činnosti súvisiace s krištáľmi. V mnohých jeho čítaniach je predpokladaná existencia atómovej energie, či schopnosť prenášat energiu bezkáblovou formou.
Platónové správy sú veľmi podobné. V nich uvádza, že Atlanťania vlastnili výdobytky ako kompas, magnet, strelný prach, papier, hodváb a ovládali umenie navigácie. Dokázali dokonca fotografovať z veľkej vzdialenosti, využívali röntgénové lúče, vedeli zaobchádzať s videotechnikou a z krištáľov získavali energie podobné laseru. Podľa Santínov, pochádzajúcich zo súhvezdia Alfa Centauri, ovládali vzorec na zrušenie zemskej príťažlivosti. Dokázali sa v stave extáze, krátku dobu, pomerne rýchlo pohybovať, vznášajúc sa
nad zemským povrchom. Za pomoci súzvuku piatich tónov, z ktorých dva neboli počuteľné ľudským uchom, dokázali Atlanťania presúvať aj ťažké skaly. Ako uvádza Kryonove nemecké médium, Barbara Bessen vo svojej knihe, podieľalo sa zneužitie tónov na zániku Atlantídy.
V strede krajiny bol umiestnený krištáľ. Tento krištáľ, nazývaný aj Poseidónov krištáľ, bol vsadený do obelisku. Dietrich von Oppeln Bronikowski, bádateľ v oblasti Lemúrie, ho nazýva "SIN". Aj Edgar Cayce opisuje akýsi krištáľ, uschovávaný v stavebnej konštrukcii, ktorej vnútorné steny boli pokryté nevodivým materiálom. Táto konštrukcia bola oválna, istá forma kopule, ktorá mohla byť otvorená alebo zatvorená, tak aby sa krištáľ mohol aktivovať slnečnými lúčmi alebo hviezdnym žiarením. Žiarenie krištáľu bolo, ako uvádza E.Cayce, využívané na komunikačné účely a boli ním riadené lietadlá a ďalšie dopravné prostriedky.
Energia, ktorou boli tieto prostriedky riadené, sídlila v tomto centrálnom krištále, ktorý nazýva "kameň Tuaoi". V časoch rannej epochy Atlantídy bol tento krištáľ taktiež centrom duchvných a mentálnych kontaktov. Jeho energia bola využivaná aj na medicínske účely.
Schopnosť liečiť, bola u Atlanťanov ďalekosiahajúca.Vyvinuli sa tu liečiteľské a školiace centrá. V tomto období bola Atlantída v rozkvete. No nie všetci obyvatelia Atlantídy mali spomínané schopnosti. Najznámejším učencom bol Toth, ktorý po zániku Atlantídy pokračoval v šírení svojho učenia v Egypte.

Atlantída

29. května 2009 v 16:43 | kaayra ♥
Slovo Atlantída pochádza z gréckeho Άτλαντὶς čo znamená "Ostrov Atlas". Prvý krát sa s týmto názvom ostrova a jeho popisom stretávame už v období antiky, v diele gréckeho filozofa Platóna (427 - 347 pred Kr.). Túto ríšu opisuje ako námornú veľmoc, ktorej hlavný ostrov zaberal - vychádzajúc z druhej strany Gibraltaru - veľkú časť Európy a Afriky. Tento ostrov zanikol okolo r. 9600 pred Kr. v dôsledku prírodnej katastrofy uprostred "jedného jediného dňa a nešťastnej noci". Táto Platónova "správa" bola pojatá ako politická paralela s poučným charakterom. V stredoveku sa viac-menej tento pojem úplne vytratil a upadol do zabudnutia.
Až v období renesancie bol znovu objavený a naviazali na neho niektorí spisovatelia. Platónove opisy inšpirovali dielo Thomas Morusa - Utópia, Tommaso Campanella napísal dielo Slnečný štát, Francis Bacon - Novú Atlantídu. Jeho opisy pošteklili fantáziu aj mnohých filmových tvorcov. Od 19.storočia sa uskutočnilo veľa pokusov lokalizovať Atlantídu. No žiadnemu z nich sa nepodarilo presvedčiť vedecký svet, že Atlantída naozaj existovala. Historici a filológovia považujú Atlantídu aj naďalej za Platónovu fikciu, ktorá nemá žiaden historický podklad, a je po dnes chápaná ako politická alegória na upadajúci štátny systém v Aténach.
A predsa, kde sa zobralo v poslednom období toľko kníh s opisom ostrova, jeho presnou lokalizáciou a spôsobom života tejto pre nás dávno zaniknutej civilizácie? Tieto opisy pripomínajú diela známeho románopisca Julesa Vernea, ktoré boli v dobe ich vzniku pre čitateľov len dobrodružnou utópiou. Kde existuje tá nepatrná hranica medzi svetom fantázie a našej reality? Čo z toho je naozaj ilúzia, a čo skutočnosť? Videl Jules Verne budúcnosť? Je Atlantída naša minulosť, alebo naša blízka budúcnosť? A čo ak je problém v našom lineárnom spôsobe myslenia - minulosť, prítomnosť, budúcnosť?
 
 

Reklama