padlí anjeli

2. června 2009 v 16:45 | kaayra ♥ |  úvahy
"Ako padlí anjeli žijeme svoj nezmyselný život a dúfame, že aspoň niečo má zmysel...."
Neviem kto a ani prečo túto vetu povedal, ale stále mi vŕta v hlave. Aký zmysel má náš život? Sme tu na tomto svete spolu s miliardami ďalších ľudí, žijeme na jednej planéte, dýchame jeden vzduch, prežívame sklamania i krásy sveta a hľadáme zmysel svojho života.
V jeden deň som zistila, že aj ja hľadám, no mám pri tom oči zatvorené.
Bol to celkom obyčajný rutinný deň. Cestovala som domov zo školy špinavým autobusom. Moja myseľ a oči blúdili po ľuďoch okolo. Rozmýšľala som o nich, snažila sa čítať z ich tvárí.
Zrazu moju pozornosť upútala vráskami stvrdnutá tvár ženy, nastupujúcej dnu. Spolu s cudzím mladíkom nakladali niečo zadnými dverami do autobusu. Prekvapilo ma, že to nebol kočík, ale vozíček. Na vozíčku sedelo malé dievčatko. Smrteľne choré, pomaly zomierajúce dievčatko. Holú hlavu mu zakrývala šatka, tvár biela ako čerstvo napadaný sneh za oblokmi autobusu, oči však jastrili po okolí a stretli sa priamo s tými mojimi, už vlhnúcimi slzami. Nechcela som tej malej princeznej pripomenúť jej chorobu, tak som sa placho usmiala. Anjel na vozíčku vyčaril na svojej bledej tvári ten najkrajší úsmev na svete, žiaril ako najjasnejšia hviezda. Srdce mi pukalo bezmocnosťou a ľútosťou. Čo by som dala za to, aby toto dievča mohlo žiť taký život ako ostatní...! Viem však, že proti jej osudu nezmôžem nič a to vo mne vyvoláva nepríjemné pocity. Nevinné dieťa, za nič nemôže, nikomu neublížilo a predsa... Aký má takýto život zmysel? Pýtala som sa sama seba pri pohľade na vychudnuté telíčko a prepadnuté líca.
Žena, ktorá s dievčatkom nastúpila si sadla vedľa staršej dámy. Obe sa dali do reči. V tom príjemná pani vytiahla z tašky veľkú ligotavú ružovú krabicu. Vo vnútri bola tá bábika, po ktorej túži každá malá princezná. Mala dlhé vlnité tmavé vlasy, krásne šaty plné farebných kvetov a v tvári živý výraz. Sedela v krásnom zlato-bielom koči spolu so svojím princom. Koč ťahali dva biele kone s dlhými zlatými hrivami.
Pani ju podala dievčatku a povedala:
"Len si ju vezmi, veď ja kúpim druhú..."
Dievčatko držalo krabicu v náručí a len nemo pozeralo na tú krásu. Jej matka nechcela dar prijať. Pani však trvala na svojom a keď jej spolusediaca ponúkla peniaze, vyslovila vetu:
"Peniaze si nechajte, žiadny peniaz nedá mi viac ako radosť toho dieťaťa..." a mala pravdu.
Dievčatko ďakovalo asi tisíckrát. Jej radosť zaliala celý autobus. Moja bolesť srdca sa zmenila na ostnatú hrču, ktorá sa presunula do hrdla. Slzy tlačili sa mi v kútikoch očí, nechcela som ich však vypustiť von.
Na tvárach ľudí sa zjavil zvláštny výraz. Niektorí obdivovali čin starenky ako aj ja, iní si jednoducho pomysleli:
"No a? Keby som mal i ja na to peniaze spravím to isté..."
Podľa mňa však nezáleží na peniazoch, ale na veľkosti nášho srdca. Každý predsa dokáže urobiť niekoho šťastným a nezáleží pri tom na jeho majetku.
Uvedomila som si, že možno sme ako padlí anjeli, ale náš život nie je nezmyselný, pokiaľ sa snažíme robiť dobro a roznášať radosť a lásku ľudom, ktorí to potrebujú, lebo len to dokáže ľudský život naplniť...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama