sen o duši

27. května 2009 v 17:11 | kaayra ♥ |  úvahy
Mala som sen v ktorom moja duša ušla v beznádeji z môjho tela. Vypátrala som ju a v tichosti sledovala.
Kráčala maličká s batôžkom povedľa železničnej trate a nevedela kam sa má podieť.
Motkala sa tam a slovo zmätenosť ani z ďaleka nestačilo na popísanie jej stavu.
Sadla si na dechtom nasiaknutý podval a čakala. Na vlak, ktorý ju rozmetá po okolí, rozhádže po stromoch a časť z nej si odnesie na nárazníku. A ja padnem na kolená ako podťatá, v poslednej agónii k nej natiahnem smiešne ruku, vyvrátim oči, posledný krát hmlisto pozdravím hviezdnu oblohu a s miernym hlukom zaborím tvár do štrku.
A nič sa nestane, všetko pôjde bezo mňa ďalej, ako keby ma nikdy ani nebolo.
Sova v korune vysokého stromu to bude v tichosti pozorovať a v tichosti utrúsi :"takých už bolo, ty papierová hrdinka!"
Ale stihla som prísť skôr, ako reflektor lokomotívy prestihol noc.
Sadla som si k nej a mlčala. Prosiť som ju začala až po minútach ticha, ktoré pretínal iba náš plač.
Nech sa ešte posledný krát vráti. Balamutila som ju, že keď ešte raz dovolím niekomu aby jej ublížil, môže ma odkopnúť ako dotieravého psa.
Hlavu mala skleslú, ani raz sa na mňa nepozrela, len tými vzlykmi mi dávala na javo, že ma možno počúva.
Nakoniec nemo súhlasila. Zobrala som ju jemne do dlaní a vložila späť do seba.
Bola ako zmrznutá holubica s okovami na krídlach. A to bol ten škrt zápalkou, ktorý zažal bodku svetielka v megaobrovskej čiernej priepasti nachádzajúcej sa v mojom vnútri.
Zobudila som sa na obrovský buchot a treskot.
Môjho srdca.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama