Květen 2009

Tutanchamónove proroctvá 5

30. května 2009 v 19:14 | kaayra ♥ |  Zakázaná egyptológia

Legendy hovoria, že biely muž s bradou, so svetlými vlasmi a modrými očami priniesol Mayom vedenie. Učil ich tajomstvu nebies, zákonitostiam matematiky a astronómie a zručnosti remeselníkov. Naučil ich stavať pyramídy a paláce z kameňa. Predovšetkým ich však naučil múdrosti, že očistenie prichádza skrze obetovanie a že duše čistých čaká nesmrteľnosť.

Hovorili, že keď zomrel, stal sa rannou hviezdou, Venušou, najjasnejšou z nočných nebeských telies a že žil v drahocennom dome z nefritu, pier, striebra a lastúr. Prechádzal sa potom medzi Olmékmi, Teotihuakáncami, Maymi, Toltékmi a Aztékmi. Nazývali ho opereným hadom, Quetzalcoatlom, či Ku-Kul-canom, bohom dobra a múdrosti.

Iní takisto hovorili o bielom mužovi s bradou. Inkovia v Peru ho nazývali Viracocha a ich susedia Aymarovia ho volali Hyustus. V Bolívii bol známy ako "boh vetra". Polynézanom bol známy ako Kon-Tiki, slnečný boh. Vždy, keď odchádzal bol jeho sľub ten istý: že sa jedného dňa vráti. Rozlúštené poklady Mayov nám prezrádzajú, že vládca Pacal, kráľ a kňaz, vodca Mayov, žil a vládol v Palenque od veku 9 rokov. Bol známy ako Quetzalcoatl, operený had, najvyšší z bohov Mayov. Bol pochovaný v Chráme nápisov a jeho hrobka, objavená roku 1952, obsahovala výrobky z nefritu, okrídlených hadov a morské lastúry. Celý vnútrajšok jeho rakvy bol vymaľovaný rumelkou, práškovou formou tekutej ortuti.

V hrobke v Palenque sa nachádza viac dokladov o legende o Quetzalcoatlovi než kdekoľvek inde. Rozlúštená doska z hrobky a nefritová maska vládcu Pacala ho zobrazujú úplne jasne a jednoznačne ako opereného hada. Samotné vyobrazenia sú nesporne živé zázraky berúce dych, odkazy živého génia, ktorý kedysi chodil medzi Maymi, ktorí uctievali slnko.

Vedeli od svojho učiteľa, že slnko ovplyvňuje plodnosť, že jeho lúče naplňujú niekoho smiechom a iného trápením, takže s úctou pomenúvali svoje deti podľa dát ich narodenia behom astronomického cyklu. Takisto verili, že svet bol stvorený štyrikrát už skôr a zakaždým zanikol v tragickej skaze, ktorú prisúdili slnku. Pre nich bolo slnko bohom.

Nikto nikdy nevysvetlil spojenie medzi slnkom a týmto opereným hadom, či mužom s bradou, až dosiaľ: v knihe Veľbohovia pri písaní o Augustovi le Plongeonovi, synovi lodného kapitána a výskumníka Mayov z konca 19. storočia, do seba zrazu kocky skladačky zapadli. Veril, že Mayovia zastávali mesmerizmus, praktikovali jasnovidectvo a používali "kúzelné zrkadlá" k predpovedaniu budúcnosti. Bol si istý, že sa plavili zo Strednej Ameriky na západ, aby rozvinuli kultúry v Pacifiku a potom ďalej cez Indický oceán a Perzský záliv do Egypta. Aby to odôvodnil, porovnáva mnohé príklady mayskej a egyptskej architektúry, písma, predstáv, ktoré sa rozšírili na uctievanie slnka.

Le Plongeonova interpretácia jednej zo vzácnych mayských kníh z kôry, Troanovho kódexu, predpokladá, že niekoľko stránok bolo venovaných skaze a potopeniu strateného svetadielu Mu v Pacifiku. V 30. rokoch americký obchodník a samozvaný výskumník James Churchward podporil le Plongeonove myšlienky a zároveň zhodnotil svoje vlastné presvedčivé doklady, aby preukázal skoršiu existenciu Mu; boli to náčrtky na starovekých kamenných tabuľkách, na ktoré narazil v jednom kláštore v Brahmaputre v Tibete, kde slúžil ako tajný agent. Tabuľky boli pomenované po legendárnych mayských odborníkoch, Naacaloch, "vznešených", ktorí cestovali po svete a vyučovali svojej vede, technike a jazyku. Churchward takisto veril, že obyvatelia Mu využívali technológie prevyšujúce naše vlastné, vrátane antigravitačnej sily, ktorá umožňovala premiestňovanie veľkých predmetov a budovanie obrovských stavieb. Tvrdí, že ich civilizácie nebola v žiadnom ohľade primitívna a že ich chápanie vesmírnych síl "energie" bolo pozoruhodné. Veril, že vyššie vedenie, ktoré umožňovalo stavanie pyramíd v Egypte i Mexiku, pochádzalo z Atlantídy a bolo skoršie než vedenie Mu, teda približne z doby pred 25 000 rokmi.

Bol si istý, že tabuľky Naacalov obsahovali výklad hlbokých znalostí, ktoré sa vo svete dnešnej vedy ešte len objavujú. Ukázal, ako tabuľky popisujú kataklyzmatické potopenie svetadielu; nárast slnečného žiarenia viedol k prehriatiu zemskej hmoty a spôsobil rozšírenie podzemných plynov, ktoré vybublali na povrch. Zem sa premiestnila, potopila sa v Pacifiku a pochovala so sebou 64 miliónov obyvateľov.

Čo však to má spoločné s opereným hadom? Churchward dôkladne načrtol popis povodne z tabuliek Naacalov: jedna zachytáva slnečný kotúč ozdobený v oblasti rovníka malou značkou podobnou operenému hadovi. Pokiaľ boli tabuľky z Mu, potom museli byť staré 25 000 rokov.

Najmenší z kľúčov často prevráti vyšetrovanie a tak to bolo aj s Churchwardovými nákresmi. Zdá sa, že Múvijci rozumeli Slnečnej vede a vedeli, rovnako ako Mayovia, o existencii slnečného neutrálneho warpu. Bolo to pre nich tak dôležité, že na jednu zo svojich cenných tabuliek zaznamenali opereného hada cez tvár slnka.

Skoro sa ukázalo, že legenda o operenom hadovi popisovala príbeh o tom, ako slnko ovplyvňuje život na zemi.

Zakázaná egyptológia 2

30. května 2009 v 19:13 | kaayra ♥ |  Zakázaná egyptológia

Egyptské tradície zrejme detailne poznali významní predstavitelia americkej revolúcie. Vtedajší prezident George Washington a jeho minister obrany Peyton Randolph totiž nechali v novembri 1777 na zadnej strane veľkého pečatidla USA zobraziť slobodomurársky symbol (novodobé slobodomurárske hnutie v nijakom prípade nemožno stotožňovať s pôvodnými egyptskými mystériami a už vôbec ich nemožno považovať za ich pokračovanie, pozn. red.) - "pyramídu". Pokladali ju, rovnako ako Gréci, za článok, ktorý ich spája s dávnymi predchodcami.

Bol v tom snáď úmysel?

Keď sa Francúzi roku 1789 chystali prebudovať svoj štát podľa revolučných myšlienok, ktoré boli okrem iného ovplyvnené slobodomurárstvom, zrušili sedemdenný biblický týždeň a nahradili ho desaťdenným rytmom starých Egypťanov. Napoleon Bonaparte sa pri ťažení do Egypta riadil historickým vzorom Alexandra Veľkého a Júlia Cézara. Korzičan sa snažil nielen o vojenské a politické podrobenie zeme na Níle, ale tiež o oživenie pradávnych znalostí.

Spoločne s Imámom Muhammadom a dvanástimi sprievodcami navštívil Napoleón 12. augusta 1799 kráľovskú komoru vo Veľkej pyramíde. Rovnako ako Alexander Veľký požiadal, aby ho tam nechali samého. Keď sa Napoleóna na druhý deň pýtali, či v komore zažil niečo tajomné, odpovedal svojmu adjutantovi Lasu Casesovi: "Nemá zmysel čokoľvek vykladať, aj tak by ste mi neveril!"

Francúzski sansculoti okrem iného zrušili i doterajšie cirkevné sviatky a miesto nich poriadali oslavy k pocte prírody a najvyššej podstaty ľudstva.

Nahradiť bolo treba i starú mernú jednotku "siahu". Preto nechala Francúzska akadémia vied zmerať oblúk poludníka z Dunkerque do Perpignanu a na základe antickej desatinnej sústavy stanovila ako základ novej dĺžkovej miery meter, ktorý je podľa výpočtov presne štyridsaťmilióntinov zemského obvodu na rovníku.

Francúzi vyrazili koncom 18. storočia s 328 loďami do Egypta tiež preto, aby sa skôr než Angličania dostali k zdroju prastarých znalostí. Dňa 19. mája 1798 sa na egyptskej pôde vylodilo nielen 35000 vojakov, ale tiež skupina 500 civilistov, medzi ktorými boli členovia Francúzskej akadémie vied. Ku gízskym pyramídam sa Francúzi dostali 21. júla 1798, ale ich situácia nebola nijako skvelá. Boli napadnutí 10000 mameluckými jazdcami kalifa Murada Beja. Podľa rozkazu sa francúzski vojaci zošíkovali do osvedčených štvorcových formácií a rešpektovali pritom zásadu "učenci a osli do stredu!"

Došlo k masakru, pri ktorom bola mamelucká armáda úplne rozprášená. Behom dvoch hodín bolo bitevné pole pokryté dvomi tisícmi padlých mamelukov, zatiaľčo Francúzi stratili iba štyridsať mužov.

Avšak iba o mesiac neskôr to s francúzskou armádou vyzeralo podstatne horšie. Do deja zasiahlo britské loďstvo pod velením iba 1,57 metra vysokého admirála lorda Horatia Nelsona a pri Abúkire potopilo nielen 13 zo 17 francúzskych lodí, ktoré sa tu zdržiavali, ale zajalo i všetkých vojakov, ktorí nestačili ujsť. V bitve padlo 1700 Francúzov a 3105 ich bolo zranených. Zdevastované pozostatky francúzskeho loďstva našiel 4. júna 1999 v jedenásťmetrovej hĺbke parížsky archeológ Franck Goddio z Európskeho ústavu podmorskej archeológie. Zvyšky lodí spočívali v bahnitých nánosoch. Vraky sa nachádzali približne 20 kilometrov severne od dnešnej Alexandrie a časť z nich bola v lete roku 2000 vyzdvihnutá.

Napoleonova výprava síce skončila vojenským fiaskom, ale prispela k založeniu nového vedného odboru, egyptológie. Svet začal poznávať staroegyptskú civilizáciu, i keď vedci stále narážali na zdanlivo neprekonateľnú prekážku v podobe nerozlúštených hieroglyfov. Jedným z najbystrejších účastníkov expedície bol Edmé Francois Jomard. Vďaka nemu vieme, ako obtiažne sa francúzskym bádateľom pracovalo v úzkych štolách egyptských stavieb. Jomard mnohokrát preliezol zasypané chodby, sužovaný horúčavou, dymom pochodní a napoly udusený nedostatkom vzduchu. V pyramídach mu bol častým sprievodcom plukovník Jean-Marie Coutelle. Jomard píše o tom, ako ich súžili húfy vyplašených netopierov, ktorí ich škriabali do tváre a svojim štipľavým zápachom im brali dych.

Pri prieskume Veľkej pyramídy si Edmé Jomard sťažoval na množstvo sute a jemného piesku, ktorý sa časom nahromadil prakticky všade. Za prispenia 150 pomocníkov sa mu nakoniec podarilo odkryť severovýchodný a severozápadný roh stavby. Pritom učinil významný objav. Našiel totiž základňu, ktorú profesor John Greaves prehliadol. Na nej bola pyramída vybudovaná. Bezprostredne pri základovej plošine boli v piesku odkryté dve ploché pravouhlé priehlbiny o rozmeroch 3,05 x 3,66 metra. Boli vytesané približne päťdesiat centimetrov hlboko do skaly. K čomu slúžili?

Najprv musela byť celá stavba dôkladne zmeraná, aby sa dalo prísť na kĺb zmyslu oných architektonických prvkov. Jomard zmeral každý jednotlivý stupeň, aby zistil skutočnú výšku pyramídy a dospel k hodnote 144 metrov. Z jednoduchého trigonometrického výpočtu vyplynula dĺžka chrbtovej strany 184,722 metra a uhol sklonu 51°16´14´´. Jomard následne nahliadol do klasických spisov, ktoré do Egypta priviezla vedecká časť expedície. Zistil, že dĺžková jednotka - stadium - alexandrijských Grékov dosahovala dĺžky 185,5 metra. Jeho domnienka o možnej súvislosti ním vypočítanej chrbtové hrany pyramídy a antického stadia bola neskôr podporená výsledkami meraní Napoleonových zememeračov. Jomard totiž prišiel na to, že určité vzdialenosti medzi staroegyptskými sídlami sa zhodujú zo zmienenou jednotkou miery, pokiaľ budeme vychádzať z predpokladu, že stadium meralo 185 metrov. Francúzsky učenec mal dojem, že starí Egypťania používali univerzálnu sústavu mier a váh, ktorá by mohla byť pokladaná za vyspelý model merania času a dĺžok. Skutočne sa nemýlil. Staroegyptská sústava je založená na zdanlivom otáčaní neba okolo predĺženej zemskej osi a predstavuje model, ktorý bol v západných zemiach prvýkrát predstavený britským astronómom sirom Johnom Herschelom (1792-1871). Staroegyptskí stavitelia veľmi pravdepodobne poznali nielen strednú dĺžku obežnej dráhy Zeme, ale i špecifickú hustotu našej planéty a cyklus tzv. precesie (tj. dlhodobý periodický pohyb zemskej osi okolo pólu ekliptiky, ktorý spôsobuje, že rovnodennosť sa dostavuje každý rok o niečo skôr) v dĺžke trvania 25 826,6 roku. Mali i dobré informácie o tiažovom zrýchlení a rýchlosti svetla.

Za zakladateľov matematiky sú považovaní Eratosthenes, Hipparchos z Alexandrie a ďalší grécki učenci. Tí však zrejme len zhromaždili úlomky prastarých vedeckých znalostí, ku ktorým tisíce rokov pred Grékmi dospeli buď samotní Egypťania, alebo dokonca už ich neznámi predchodcovia.

Pythagorova veta vznikla až v 5. storočí pred n.l. a to pravdepodobne len preto, že grécky učenec strávil predtým dvadsaťdva rokov svojho života v Egypte. Potom upadol do babylónskeho zajatia a až po svojom oslobodení založil v Grécku svoju Akadémiu!

Zakázaná egyptológia

30. května 2009 v 19:11 | kaayra ♥ |  Zakázaná egyptológia

V súčasnej dobe je vstup do Cheopsovej pyramídy, ktorá patrí k siedmim divom sveta, verejnosti zakázaný. Príčina tohto opatrenia súvisí s odkazom starovekých Egypťanov a s prvými technickými a vedeckými krôčikmi ľudstva. Bezpečne vieme, že najvzdelanejší jedinci z dôb faraónov, teda predovšetkým panovníci a vysoko postavení kňazi, poznali elektrinu a dokonca nechávali ťažiť uránovú rudu (odborníci z amerického vesmírneho úradu pre kozmonautiku sa domnievajú, že vnútro pyramídy skrýva s veľkou pravdepodobnosťou energiu zodpovedajúcu sile atómovej bomby). Lenže ako mohli faraóni bezmála už pred 5 000 rokmi využívať špičkové technológie obvyklé až v dnešnej dobe?

Spisovateľ Erdogan Ercivan v tejto vzrušujúcej publikácii nadovšetku pochybnosť dokazuje, že už pred tisíckami rokov zasvätení jedinci naozaj disponovali poznatkami znovu objavenými až v dnešnej modernej dobe, či už ide o génovú technológiu alebo využitie rádiového žiarenia. Čítavosť textu, obsiahle vedomosti, dokumentaristická presnosť a poctivosť autorovho prístupu povýšila Zakázanú egyptológiu na svetový bestseller.

Stará múdrosť

Pokiaľ chcú naši historici označiť nejakú zem za kolísku západnej civilizácie, spravidla s úctou spoja tento prídomok s antickým Gréckom. Starí Gréci najmenej s rovnakou úctou vzhliadali k Egypťanom, ktorých prapôvodné znalosti siahajú podľa kroník do dôb pred viac ako 23 000 rokmi. Vtedy v Egypte žili veľmi vzdelané osobnosti, ktoré boli pokladané za bohov a ktorým sú pripisované mimoriadne dlhé obdobia vlády. Starí Egypťania boli strážcami najstaršej ľudskej civilizácie, ktorá nám svoje skvelé poznatky a skúsenosti zanechala nielen na papyroch, ale i v podobe kamenných stavieb - chrámov a pyramíd.

Gréci sa o tejto skutočnosti dozvedeli zrejme veľmi skoro a neustále sa pokúšali odhaliť počiatky tajuplnej egyptskej civilizácie. Grécki učenci a historici navštevovali Egypt poháňaní mimoriadnou zvedavosťou. To, čo v zemi Nílu našli, presahovalo ich predstavivosť. Menujme aspoň niektorých z týchto návštevníkov Egypta - Homér, Solón, Hérodotos, Platón a Pythagoras, tí všetci cestovali do zeme faraónov, aby pátrali po pôvode múdrosti. Ale už v rokoch 391-404 po Kristovi, za vlády Theodosia I., kresťanská cirkev prehlásila staré egyptské pamiatky za pohanské a zakázala ich výskum. Pravdaže nielen preto sa nastaroveký Egypt skoro zabudlo a čakal nás dlhá cesta k jeho znovuobjaveniu.

V roku 1638 sa britský profesor John Greaves (1605-1652), tridsaťtri ročný absolvent Oxfordu, astronóm vyučujúci matematiku v Londýne, rozhodol, že podnikne cestu do Egypta. Jeho záujem nevyvolala iba zvedavosť, sledoval i vyšší cieľ. Chcel v egyptských stavbách objaviť vodítko pre konkrétny výpočet rozmerov našej zemegule. K tejto domnienke dospel štúdiom kníh milánskeho -obrázok- lekára a matematika Girolama Cardana, ktorý bol na počiatku 16. storočia priateľom univerzálneho učenca Leonarda da Vinci. Cardano sa domnieval, že pozoruhodnými prírodovedeckými znalosťami disponovali pred Grékmi už i staršie civilizácie. Už tisíce rokov pred nástupom alexandrijských učencov bol známy pojem ako zemepisná šírka a vtedajší matematici ju dokázali spočítať presnejšie než Eratosthenes alebo Ptolemaios.

Greaves si najprv prečítal všetku vtedy dostupnú literatúru a potom sa vydal do Egypta, aby preskúmal predovšetkým Veľkú pyramídu v Gíze. Zavrhol všetky povedačky o tom, že pyramídy boli postavené biblickými hrdinami alebo legendárnymi kráľmi. Na základe štúdia klasických prameňov dospel k presvedčeniu, že pyramídy nechali vybudovať faraóni Cheops, Chefren a Menkaure ako bezpečný úkryt pre svoje telesné schránky. Podľa viery starých Egypťanov bolo totiž zachovanie tela nutným predpokladom pre ďalší život duše.

Pred výpravou si zaobstaral najlepšie dostupné pomôcky a nástroje a na mieste sa pustil do merania pyramíd pomocou prísne vedeckých metód. V neskôr publikovanej práci popísal ako sa cez hŕby sute dostal k pôvodnému vchodu vo výške šestnástej vrstvy kameňov. Vyliezol na veľkú pyramídu a napočítal 208 stupňov - z toho odvodil zvislú výšku stavby 152 metrov (v skutočnosti pyramída meria 146,59 metra). Zmeral tiež dĺžku jednotlivých -obrázok- strán a ich sčítaním mu vyšla hodnota 211,23 metra, to znamená, že sa zmýlil iba o 19,15 metra. Dôvodom tejto nepresnosti nebola malá dôslednosť pri meraní, ale skutočnosť, že Arabi odviezli značnú časť kamenných blokov a použili ju na stavbu vlastných príbytkov. Zostávajúca základová terasa neumožnila Greavesovi presnejšiu rekonštrukciu.

Kvôli chybne zisteným rozmerov základov stanovil nesprávne veľkosť základne na 44 615 metrov štvorcových (v skutočnosti 54 300 m²).

Napriek určitým nedostatkom vzbudili závery profesora Johna Greavesa vo vtedajšom Anglicku nebývalý záujem a postarali sa o búrlivé diskusie. Súhlasné i nesúhlasné hlasy boli približne v rovnováhe. K egyptologickej problematike sa vyjadril i sám dr. William Harvey, objaviteľ krvného obehu. S údivom konštatoval, že Greaves neobjavil žiadne vetracie šachty, ktorými by mohol behom výstavby prúdiť do pyramídy vonkajší vzduch. Podľa Harveyovho názoru také šachty museli existovať, čo zdôvodnil nasledujúcimi slovami:

"...ako už vieme, nemôžeme rovnaký vzduch vdychovať dvakrát. Vždy potrebujeme prísun čerstvého vzduchu!"

Greaves síce vetracie šachty neobjavil, avšak na južnej a severnej stene kráľovskej komory si povšimol dva výklenky. Podľa stôp tam nájdených sadzí usúdil, že slúžili na odkladanie olejových lámp. Sadze však zrejme nepochádzali zo svietidiel pôvodných stavebníkov, ale patrili do výbavy votrelcov, ktorí do pyramídy vnikli v 9. storočí.

Dnes vieme, že architektonická pripomienka dr. Harveya bola oprávnená. Britský bádateľ Richard William Howard Vyse (1784-1853) a jeho spolupracovník John Shea Perring (1813-1869) totiž dvesto rokov po Greavesovi objavili na vonkajšej stene pyramídy výstupy šachiet z kráľovskej komory. Najprv sa domnievali, že prieduchy vedú do nejakých ďalších priestorov. Skoro však pôvodnú teóriu opustili, pretože po uvoľnení južnej šachty od sute zreteľne pocítili, ako do kráľovskej komory začína prúdiť vzduch. Z toho mylne usúdili, že šachty slúžili na ventiláciu a ako prví použili od tej doby rozšírený pojem "vetracie šachty".

Akosi prekvapivo bolo ich vysvetlenie už v 19. storočí niektorými uznávanými vedcami odmietnuté. Pred návratom do Anglicka prenechal John Greaves svoje nástroje mladému Benátčanovi menom Tito Livio Burattini, ktorý ho k pyramídam doprevádzal. I on sa rovnako usilovne ako Brit snažil zistiť presné rozmery Veľkej pyramídy a predovšetkým určiť dĺžkové jednotky, podľa ktorých sa pôvodne stavalo - "lakeť", "stopa" alebo "piaď". Mladý Talian bol na svojej egyptskej ceste finančne podporovaný nemeckým jezuitským páterom Athanásiom Kircherom (1602-1680). Ten sa v tej dobe presídlil do Ríma, aby sa s Galileom Galileim (1564-1642) mohol radiť o otázkach univerzálne platných dĺžkových jednotiek a ich spojitosti s Egyptom.

Už grécky učenec Pythagoras zo Samu (580-501 p. n. l.) sa domnieval, že antické miery boli odvodené zo starších egyptských vzorov a sú založené na nemennom štandarde. Dodnes je však záhadou, ako mohli tak významné vedecké výkony starých Egypťanov upadnúť na tak dlhú dobu do "zabudnutia".

Tutanchamón bol žena

30. května 2009 v 19:10 | kaayra ♥ |  Zakázaná egyptológia
Objavenie hrobky faraóna Tutanchamóna (v roku 1923), jedinej, ktorú zlodeji nevykradli, sa stalo archeologickou senzáciou 20. storočia. Prinieslo nielen bohatstvo, i slávnu "kliatbu faraónov". Historikov však zaujalo najmä to,prečo 18-ročný faraón zomrel. Naozaj ho zavraždili? Ak áno, stalo sa to preto, že bol vlastne ženou, ako tvrdí posledná,šokujúca hypotéza?
Tutanchamón, faraón 18. dynastie, vládol Egyptu v rokoch 1347-1339 pred Kristom. Mal deväť rokov, keď zasadol na trón a osemnásť, keď za záhadných okolností zomrel. Hoci sa do dejín nezapisal žiadnym výnimočným činom, jeho meno pozná celý svet. Nedávno sa znova objavila hypotéza, že bol vlastne ženou... Tutanchamón bol skutočne jedným z najnenápadnejších vládcov Egypta. Náš známy egyptológ Vojtech Zamarovský povedal, že keby nebola objavená jeho hrobka s obrovskými pokladmi, bol by len zrnkom piesku v tisícročia trvajúcich dejinách Egypta...
Kliatba hrobky
Tutanchamón upútal pozornosť verejnosti niekoľkokrát. S ním totiž súvisela smrť vyše dvadsiatich archeológov a vedcov, ktorí skúmali hrobku vládcu alebo jeho múmiu a zomreli za záhadných okolností. Historikov však zaujímal najmä fakt, že zomrel ako osemnásťročný. Naozaj ho zavraždili? Úder na temene hlavy by tomu nasvedčoval...
V januári 2001 holandskí odborníci dospeli k novej, prekvapujúcej verzii udalostí: Tutanchamón trpel neznámou chorobou - možnože akýmsi smrteľným druhom tučnoty - obvod jeho bedier bol o tridsať centimetrov väčší ako obvod hrudníka Tento fakt objavili po preskúmaní oblečenia faraóna, ktoré našiel objaviteľ hrobky archeológ Howard Carter. Medzi detskými rekvizitami z čias, keď chlapec nastúpil na trón, sa nachádzali desiatky voľných šiat. Ich strih nezodpovedal rozmerom zdravého muža Tutanchamonovho veku, lebo boli v okolí drieku veľmi voľné... Spôsobila faraónovu smrť nadmerná tučnota vyvolaná neznámou chorobou? Alebo, ako tvrdí novšia, šokujúca teória, bol jednoducho ženou a navyše tehotnou?! Egyptológ-amatér Luis García Gallo dlho zhromažďoval dôkazy, aby v šesťdesiatych rokoch minulého storočia ako prvý prišiel s teóriou o ženskom pohlaví Tutanchamóna.
Na podporu svojej teórie Gallo napríklad uvádza, že na celkom vyholenej lebke mal Tutanchamón natiahnutú akúsi mitru z kože samice šupa, s dvoma zlatými hadmi hore. V egyptskej ikonografii je to symbol materstva. V záhyboch obväzov Tutanchamóna našli dve dýky: jednu zo železným ostrím namiereným na pravé stehno, druhú so zlatým ostrím - namierenú k ľavému. Prvá je klasickou výbavou egyptských mŕtvych. Pre druhú existuje jediné pravdepodobné vysvetlenie, že ide o nástroj, ktorým urobili žene cisársky rez, čo spôsobilo jej smrť. Ďalším z mnohých dôkazov pre túto hypotézu je fakt, že na vnútornej strane vrchnáka mužských sarkofágov vždy figurovala postava bohyne Nut. Mŕtvy bol k nej obrátený čelom, aby mohlo dôjsť k zmŕtvychvstaniu. V ženských sarkofágoch umiestňovali Egypťania odlišné symboly - v dolnej časti vrchnáka bolo vždy vidieť akéhosi boha. A práve na vnútornej strane sarkofágu Tutanchamóna nie je bohyňa, ale boh...
Cisársky rez?
Vojtech Zamarovský okrem iného o Tutanchamónovi napísal, že sa zúčastňoval na obradoch, ukazoval sa v okne, prijímal dary od vazalov, ale je málo pravdepodobné, že poľoval na levy a nikdy sa nevydal do boja a nezabíjal nepriateľov... Niektoré sochy mladého faraóna prekvapujú výrazne dievčenskou tvárou. Jeho múmia má malé, nemužské uši. Röntgenové snímky jeho hlavy ukazujú, že lebka je silne vyklenutá dozadu. Dávni Egypťania dlhodobým bandážovaním tvarovali novorodencom hlavy, aby získali tento nezvyčajný tvar. Ale tomuto zákroku podrobovali takmer výlučne dievčatká. Philipp Vandenberg v knihe Zabudnutý faraón uverejňuje neobyčajnú informáciu: "Na bruchu Tutanchamónovej múmie sa
nachádza rez dlhý
86 milimetrov, ktorý vedie od pupka k prednému hornému výstupku bedrovej kosti. Nepokrýva ho zlatá tabuľka, ako to bolo zvykom pri iných múmiách." V správe doktora Derrieho o výskume exponátu sa uvádza: ,Rez je na inom mieste, ako mali kráľovské múmie, ktoré skúmal profesor Eliot Smith. U nich rez bol takisto na ľavej strane, ale viac vertikálne, nie ako v tomto prípade, pod posledným rebrom." Odkiaľ zrazu toľko zmien? Ako je možné, že mumifikátori v tomto jednom jedinom prípade urobili rez celkom inak? Prečo stopu nezakryli zlatou tabuľkou, ako to prikazoval zvyk? Je to všetko iba náhoda, alebo na mumifikovanie tela použili už existujúci rez?
Múmia v laboratóriu
Mohlo to byť totiž aj takto: Tutanchamón bol ženou, ktorej prvé tehotenstvo sa skončilo potratom. Pri druhom museli urobiť cisársky rez. Dieťa prišlo na svet mŕtve a spolu s ním zomrela aj matka Mumifikátori využili otvor po cisárskom reze na vybratie vnútorností a zvyčajné vyčistenie tela pred mumifikáciou. Predčasne narodené dieťa pochovali podľa tradície spolu s matkou, teda s faraónom (v komnate pokladnice v blízkosti kostnice sa našli predčasne narodené deti - päť až sedemmesačné embryá dievčatiek, výnimočne dôkladne mumifikované). Nejasnosti okolo Tutanchamónovej múmie posilňuje aj ďalší fakt, ktorý nemožno vysvetliť. Nápisy na stenách kanop (nádob na vnútornosti mŕtveho) boli miestami retušované a opravované. Prečo? Čo malo zostať utajené?
Výskumy Tutanchamónovej múmie, ako aj ostatných nálezov, ktoré s ňou súvisia, sa začali nanovo. Po tridsiatich rokoch sa faraónova múmia opäť dostane do laboratórií, tentoraz japonských vedcov, kde ju podrobia dôkladným výskumom DNK. Ktovie, koľko prekvapení nám ešte mladý faraón (alebo azda faraónka?) pripraví... Lebo "záhada obyčajného faraóna" sa týmto celkom určite ešte neobjasní...

Egyptska kniha mrtvých - ukážka

30. května 2009 v 18:59 | kaayra ♥


§ 393

52. "Osiris (jméno zemřelého) je zploditelem přemnohých, kteří způsobují, aby Pravda stoupala k Bezbřehé záři a zlomila Ápepovu sílu."

53. "Osiris (jméno zemřelého) je jedním z těch, kteří pronikli vodnatou Hlubinou, zahnali bouře a udrželi při životě posádku [bárky] Bezbřehé záře. Právě Osiris (jméno zemřelého) zařídil, aby obětiny stoupaly na místo, kde je ona.

54. "Osiris (jméno zemřelého) zařídil, aby cesta bárky probíhala hladce.

55. "Kéž by byla pro Osirida (jméno zemřelého) uvolněna cesta, aby mohl projít.

56. "Tvář (jméno zemřelého) je stejná jako tvář prvotního Boha, jehož potomek je dvojčetem páru kober."

57. "Osiris (jméno zemřelého) je Pánem moci.

58. "Osiris (jméno zemřelého) je šťastný na obzoru."

59. "Osiris (jméno zemřelého) má natolik silnou vůli, aby vás překonal, ó, Vody. Kéž byste proto uvolnily cestu vašemu Pánu Osiridovii"

§ 394

Pokyny
­
6o. Budiž řečeno ještě vedle toho, že tento text musí být napsán riúbijským barvivem na počest Shromáždění spjatého s bárkou Bezbřehé záře.

61. Obětuj jim obětiny z opeřenců a předlož jim kadidlo.

62. Toto je [prostředek), jak udržet Požehnaného naživu a [zajistit], aby vynikl mezi těmito bohy. Je to [prostředek], aby nebyl odehnán od bran království nebeského.

63. Odříkávej tento text nad podobou tohoto Požehnaného před nimi, aby se dostal ke každé z těch bran, které jsou zobrazeny.

64. Budiž řečeno u každé z těchto zobrazených bran. Nabídni každému ze strážců bran něco volské kýty, srdce a žebra červeného dobytčete, čtyři nádobky s krví z hrudi, šestnáct bochníků bílého chleba, koláče pezen, koláče šenes, koláče chenefu, koláče chebenenat, osm džbánků plných piva, čtyři misky plné krupek, čtyři hliněné zásobnice plné mléka z bílé krávy, čerstvé květiny, čerstvý olej ben, čerstvou mast, antimon9, základní olej a hořící kadidlo.

65. Budiž odříkáno a poté, co uplynuty čtyři hodiny, budiž vymazán2 každý znak. Zvláště se vyvaruj poledne na nebi.

66. Tento svitek použij tak, aby jej nikdo jiný nespatřil.

67. Je to [prostředek] k rozšíření [míry poznání] Ctihodného na nebi, na zemi i v božím království, a proto je to pro Ctihodného užitečnější než cokoli jiného a je třeba, aby to bylo pro něho uděláno, aby mohl povstat.

68. Toto je skutečně vynikající říkadlo, jak bylo nesčetněkrát ověřeno.

Egyptská kniha mŕtvych 4

30. května 2009 v 18:56 | kaayra ♥ |  egyptská kniha mŕtvych

Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary nie je možné chápať ako dogmaticky kodifikovaný text. Skutočnosť je taká, že neexistujú dva exempláre, ktoré by boli totožné. Líšia sa použitými kapitolami i ich poradím. Takisto môže byť modifikovaný obsah jednotlivých kapitol, tak aby bol "šitý na mieru" zomrelému. Z tohto dôvodu je ako východisko Aniho papyrus rovnako dobrý ako ktorýkoľvek iný text thébskej recenzie. Ak prenikneme k jadru posolstva diela, zistíme, že mnohé kapitoly vyjadrujú rovnakú myšlienku v rôznych podobenstvách.

Je možné si teda predstaviť, že v Egypte existovali kňazi, ktorí dokázali vytvárať tieto modifikácie a rozširovať tak pozostatky tohoto prastarého diela, ktorého súčasti boli postupne objavované v základoch starých svätýň a v jaskyniach (hrobkách?). Len pre ilustráciu, Aniho papyrus obsahuje nasledujúce textové jednotky:

- úvodné chválospevy na boha Réa a Osirida-Dobrébytie.
- Kapitoly 1-186, pričom chýbajú kapitoly:
1B, 19-21, 25, 28, 29A-B, 30A, 31-41, 47, 49, 51-53, 55-57, 60, 62-71, 73, 75-76, 79, 81, 90, 94-109, 111-123, 126-131, 135-145, 149-150, 152-154, 157-165, 167-174, 176-184.

Sám pojem "kapitola" je problematický a býva niekedy prekladaný ako "porekadlo". Ani tento preklad však nie je presný, pretože takto označené oddiely obsahujú i popisy situácií, v ktorých sa zomrelý nachádza. Z vyššie uvedených charakteristík je zjavné, že jednotlivé kapitoly môžeme chápať ako úryvky základného duchovného spisu, ktorý dosiaľ nemáme k dispozícii. Konkrétne nálezy sú teda len súbormi z neho vybraných pasáží.

Exempláre na papyruse bývajú písané čiernym atramentom, červenou sú uvedené len nápisy a väčšina priamych rečí zomrelého. To sa však líši prípad od prípadu a nie je to presne dodržiavané ani v rámci jedného papyrusu. Pokiaľ sa pisatelia snažili napodobniť rozvinutý papyrusový zvitok, zapisovali i texty na steny rakiev a hrobiek rovnakým spôsobom. Dôvodom bola nepochybne snaha, aby text prežil tisícročia, pretože Egypťania si boli vedomí, že papyrus je krehký materiál. Najkrajším príkladom je kniha mŕtvych "rozvinutá" na stenách hrobiek Amenhotepa II. a Tutmosa III. v Údolí kráľov.

Pokiaľ hľadáme spoločného menovateľa jednotlivých exemplárov, zisťujeme, že najčastejšie sa stretávame s kapitolami 1, 17 a 64. Tým sa konečne dostávame k ďalšej otázke. Nie všetky pridružené texty totiž bývali súčasťou papyrusového zvitku a zrejme boli zapísané len vtedy, ak sa chcel zomrelý poistiť pre prípad, že by sa mohlo z jeho pohrebnej výbavy niečo stratiť. Vybrané texty totiž boli písané priamo na amulety, ktoré sa vkladali do hrobu. Najlepšou ukážkou je kapitola 30B, ktorá sa písala na amulet tvaru skarabea. Rubrika tejto kapitoly dokonca presne udáva, ako má byť taký skarab vyrobený. Ďalším častým prípadom je 6. kapitola, ktorá bola písaná na sošky vešebtov. Tieto sošky dostávali i panovníci. Do hrobou ich bolo ukladaných až 365 (na každý deň roku jedna).

Súčasťou knihy sú i texty, ktorých súvislosť s dielom je na prvý pohľad nerozoznateľná. Môže sa preto ľahko stať, že pokiaľ konkrétny text neobsahuje pisárske poznámky, ktoré by nás upozornili na jeho príslušnosť ku Kapitolám o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiare, nemusíme si tento vzťah vôbec uvedomiť. To by v nás malo vzbudiť zvýšenú pozornosť k textom dosiaľ označovaným za mytologické, magické alebo historické. Veľakrát sú všetky tieto zložky zmiešané.

Príkladom takého diela je Legenda o skaze ľudstva, ktorej text vrátane vinety bol objavený na stene hrobky Setiho I. v Údolí kráľov. Pôvodný názov znie Kniha o sebastvorenom Stvoriteľovi, ktorý sa potom ujal vlády nad ľuďmi, bohmi a vecami, o jedinom Bohu. Obsah je mimoriadne dôležitý pre naše poznanie myšlienkového sveta starých Egypťanov. Najdôležitejšou správou je tu popis vzniku "záhrobia", z ktorého jasnie plynie, že starý Egypťania boli presvedčení, že sa nejedná o nejaké konkrétne oblasti, ale o vízie, ktoré sú vytvárané našou mysľou. Už vtedy teda došli k rovnakému záveru ako najmodernejšia psychológia. Pretože obsah tejto "legendy" nezapadá do žiadnej z hlavných kategórií, zaradil som ho ako samostatný dodatok k celému dielu.

Ďalším vážnym problémom, ktorý obmedzuje zrozumiteľnosť moderných vydaní Egyptskej knihy mŕtvych, je skutočnosť, že jednotlivé texty nie sú logicky usporiadané, ale patria do úplne odlišných kategórií. Môžeme tu totiž nájsť nielen popisy záhrobia a stavov, ktorými zomrelý prechádza, ale tiež amulety a modlitby. V tomto vydaní boli preto všetky texty dôsledne rozdelené do zvláštnych oddielov. Možným dôvodom takého zmätenia textov môže byť to, že predčítajúci pripravil text z modlitieb a amuletov (2. zväzok tohto vydania) i vlastných "dejových kapitol" (1. zväzok) a potom ho iba predčítal pri pohrebných obradoch. Či sa pri zádušných obradoch používali i zmienené monografie, nevieme. Tak by sme si mohli vysvetliť i to, prečo sa niektoré texty v jednom exemplári opakujú.

Egyptská kniha mŕtvych 3

30. května 2009 v 18:54 | kaayra ♥ |  egyptská kniha mŕtvych

Zádušné texty thébské a neskorších recenzií vzbudili pozornosť egyptológov už v okamihu, kedy boli objavené. To nie je nijako prekvapujúce, pretože ich autorstvo bolo jednak pripisované egyptskému bohu Thovtovi (Džehutimu), ktorý bol Grékom známy ako Hermes Trismegistos, a jednak vynikali výnimočnou umeleckou úrovňou ilustrácií. Pokiaľ ide o Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary, nie je možné tu vypočítavať všetkých egyptológov, ktorí sa týmto pozoruhodným dielom zaoberali - získali by sme len zoznam všetkých významných učencov oboru z celého sveta. Zmieňme sa preto len o tých najvýznamnejších. Naša vďačnosť však patrí všetkým, pretože bez ich úsilia by bolo pravdepodobne nemožné toto vydanie spracovať v súčasnej podobe.

Egyptská kniha mŕtvych a egyptológovia

Prvým skutočným odborníkom, ktorý sa Egyptskou knihou mŕtvych zaoberal (a tak ju tiež nazýval), bol J. F. Champollion, ktorý sa dokonca pokúsil o jej preklad. Po Champollionovej smrti však väčšinu jeho rukopisov, vrátane slovníka a egyptskej gramatiky, ukradol jeden z jeho žiakov a hodlal ich vydávať za svoju prácu. Champollionovmu bratovi sa s veľkou námahou podarilo získať väčšinu rukopisov späť a postupne ich vydať, preklad Egyptskej knihy mŕtvych však medzi nimi bohužiaľ nebol.

Mimoriadne miesto v histórii diela zaujíma zakladateľ nemeckej egyptológie Richard Lepsius, ktorý obor postavil na skutočne pevné základy. Už roku 1842 vydal faksimile Turínskeho papyrusu (saiská recenzia) a niektoré ďalšie texty na zverejnil v gigantickom diele Denkmäler.

Pokiaľ sa jedná o thébsku recenziu, tu sa stretávame so skutočným gigantom. V roku 1895 vydal Sir E. A. Wallis Budge Aniho papyrus, ktorý získal v Egypte pre Britské múzeum roku 1888. O rok neskôr vydáva súbor ďalších textov, ktoré tvoria súčasť tohoto diela. V usporiadaní kapitol však vychádzal z chybného, Lepsiem položeného základu. Ten totiž mechanicky očísloval po sebe idúce kapitoly Turínskeho papyrusu natoľko nesprávne, že si nevšimol, že niektoré texty sa v ňom opakujú a určité vinety dokonca považoval za samostatné oddiely. Z tejto podoby sa bežne vychádza dodnes.

I keď je dnes Budgeov preklad zastaralý, musíme povedať, že v niektorých ohľadoch bol jeho prístup a spracovanie správnejšie než v prípade omnoho neskoršieho vydania R. O. Faulknera. To si prirodzene tiež zaslúži našu pozornosť, pretože na základe ďalších textov a lepšej znalosti egyptčiny bolo možné doplniť mnohé chýbajúce pasáže diela, i keď sa stále jednalo o výber, pretože do neho nebolo pojatých mnoho vtedy známych textov. Ak hovoríme o thébskej recenzii, nie je možné nespomenúť vydanie faksimile textov z 18.-20. dynastie, spracované Navillom už v roku 1886. To je dodnes uholným kameňom pre každého, kto by tieto texty chcel študovať v origináli.

Významným počinom bolo vydanie prekladu Egyptskej knihy mŕtvych predným americkým egyptológom Thomasom G. Allenom. Tento bádateľ bol prvým, kto prekonal zvláštnu vieru egyptológov, že kniha mŕtvych musí byť písaná iba na papyrusových zvitkoch, ktorá viedla do tej doby všetkých bádateľov k tomu, že ignorovali všetky texty, ktoré neboli písané na papyruse, i keď k dielu zjavne patrili. Niektoré z nich boli známe už prakticky od počiatku egyptológie... Kladom Allenovho spracovania je modernosť prekladu, dobrý poznámkový aparát a uvedenie pôvodu jednotlivých textov, ktoré zahrnujú mnoho modlitieb, amuletov a inak nevydávaných textov, ako sú kapitoly 191 a 192. Zjavným záporom je vynechanie všetkých viniet, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou jednotlivých kapitol a tradičné usporiadanie týchto textov podľa obvyklých poradových kapitol. Vinety sú tu iba popísané.

Je však potrebné bohužiaľ konštatovať, že nemecký preklad Egyptskej knihy mŕtvych od E. Hornunga je i napriek svojim literárnym kvalitám krokom späť, pretože sa príliš držal tradičnej podoby vydávania diela, takže nielenže nezaradil mnoho textov, ktoré obsahuje Allenov preklad, ale ignoroval i všetky kapitoly s vyšším číslom než 190. Paradoxom je, že vo vynikajúcom poznámkovom aparáte uvádza edíciu 193. a celej skupiny ďalších, dosiaľ nezaradených kapitol. Za prínosné je možné považovať, že sa pokúsil text usporiadať do veršov.

Zmienená 193. kapitola vyšla iba ako predmet odborného egyptologického článku v holandčine, ktorý však neobsahoval jej preklad. V tomto knižnom spracovaní teda vychádza vôbec prvý krát a zároveň je tu prvý krát preložená do akéhokoľvek moderného jazyka.

Skupinu dvanástich nezaradených kapitol vydal egyptológ Mohamad Saleh vo svojej štúdii Das Totenbuch in den thebaischen Beamtengraebern des Neues Reichs z roku 1984. Zaradenie týchto kapitol skutočne nie je jednoduché, pretože zhruba u polovice z nich poznáme len názov a u ostatných sa zjavne jedná len o nepatrný zlomok pôvodného textu. Metóda, na ktorej je založené usporiadanie zádušných textov v tejto knihe, však umožnila zaradiť všetky texty a tak sa s nimi môže čitateľ zoznámiť v novom preklade (poznámky k tejto časti textu sú označené indexami X1-X17 a sú uvedené na konci poznámkového aparátu). Je teda možné bez preháňania povedať, že toto české vydanie je najúplnejšie a obsahuje všetky známe časti Kapitol o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary.

V štúdii Mohamada Saleda sú jednotlivé texty označené ako »vineta A-H«. Z dôvodu konvenčného, zabehnutého poznačenia jednotlivých kapitol som bol nútený im priradiť poradové čísla (194-205), i keď je takéto usporiadanie silno zavádzajúce. Chyba nie je len v nerozlíšení kategórií textov a usporiadaní kapitol za sebou podľa ich obsahu, ako pokračuje text, ale tiež v nezmyselnom a nesústavnom označení textov, ktoré boli objavené dávno po kodifikácii, ktorú urobili R. Lepsius a jeho nasledovníci. Mnoho kapitol je totoiž označených rovnakým poradovým číslom a rozlíšené doplnkovým písmenom, akoby sa jednalo o varianty rovnakého textu, i keď je ich obsah úplne rozdielny a naopak niektoré kapitoly majú samostatné poradové čísla, i keď sú variantami, alebo dokonca iba skrátenými verziami. Sú známe i texty, ktoré zjavne obsahujú viac kapitolových jednotiek a aj tak sú označené ako jediná kapitola. Tento chaos v označovaní jednotlivých kapitol určite vznikol tým, že dielo nemáme k dispozícii v tej podobe, ako ho usporiadali sami Egypťania, zatiaľčo Texty pyramíd a Texty rakiev sa nám dochovali.

Do češtiny preložil Egyptskú knihu mŕtvych prvý krát akademik František Lexa, rovnako ako ďalšie základné diela egyptskej teológie. Knižne však vyšli len ukážky v jeho dielach o staroegyptskom náboženstve a čarodejníctve. V úplnosti vydal len v roku 1910 papyrus Národnej knižnice v Paríži, čo je démotický text 125. kapitoly knihy mŕtvych. Táto kniha vyšla po francúzsky a bola určená iba pre špecialistov.

Roku 1930 vyšla 125. kapitola Egyptskej knihy mŕtvych po česky, bez udania prekladateľa, ako základ pamätného slobodomurárskej tlače. V roku 1995 bol na Slovensku vydaný český spisok, ktorý vytrhol z kontextu Lexove preklady vybraných kapitol knihy mŕtvych a jej častí. Lexa ich vo svojich knihách o staroegyptskom náboženstve a čarodejníctve použil iba ako doklady svojich tvrdení. Ak prehliadneme úplnú zastaralosť prekladu (Lexove knihy vyšli v dvadsiatych rokoch 20. storočia) a hanbu spojenia s úplne nehodnotným článkom Karla Weinfurtera, potom musíme konštatovať, že duchovný prínos tohoto vydania je nulový a skôr v nás vyvoláva dojem snahy ťažiť z chýrečnosti tohoto klenotu egyptskej duchovnej literatúry.

Len ako zaujímavosť uveďme, že v roku 1937 vyšiel román Františka Špundy Egyptská kniha mrtvých. Toto dielo nie je príliš kvalitné ani ako román a so skutočnou knihou mŕtvych má spoločný iba názov. Tu ju uvádzam len preto, že v mnohých ľuďoch vyvoláva tento zväzok dojem, že Egyptská kniha mrtvých v češtine vyšla, snažia sa ju získať za veľakrát veľmi vysokú cenu a potom sú sklamaní.

Egyptská kniha mŕtvych 2

30. května 2009 v 18:38 | kaayra ♥ |  egyptská kniha mŕtvych

Mimoriadnu pozornosť si zaslúži najmä egyptská predstava o podstate a stvorení sveta. Ako už bolo povedané, egyptské znalosti o svete vychádzajú z odkazu nejakej staršej, zaniknutej civilizácie. Tá môže byť Platónovou Atlantídou. Je zaujímavé, že Platónom udávaná doba jej skazy sa kryje s dátumom mimoriadne ničivej katastrofy, ktorou Zem preukázateľne prešla okolo roku 9500 pr. Kr. Narážky na existenciu zničeného sveta i na samu katastrofu nachádzame i v Kapitolách o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary.

Z toho, čo dnes vieme, je však veľmi pravdepodobné, že egyptská legenda o stratenej pevnine, ktorá sa dostala až k Platónovi, je zmesou viac spomienok na minulosť. Jednak sa v nej premieta povedomie o zničenej vlasti Egypťanov v Tichom oceáne (zem Mu alebo Lemúria), jednak zánik mimoriadne vyspelej neolitickej civilizácie na Sahare. Zatiaľčo hmatateľné dôkazy pre existenciu egyptskej vlasti ďaleko na východe (Mu) nachádzame len ťažko (o jej existencii a skaze sa však zachovali legendy, a to nielen v Egypte), existencia vyspelej saharskej kultúry je preukázaná nadovšetku pochybnosť. Je iste fascinujúce, že bolo objavené i Platónom popisované hlavné mesto Poseidonis, tvorené vyvrásneným "kráterom" Guelb er Richat na území dnešnej Mauretánie. Pre pochopenie egyptského myslenia je dôležitá ich predstava o vzniku (hmotného) sveta. Verili, že zdrojom hmoty je Pravodstvo - kvapalina, ktorú by sme v dnešnej terminológii mohli označiť ako voľnú energiu. Už Albert Einstein ukázal, že hmota a energia sú rôzne formy toho istého, a preto energia sama nie je na hmotu viazaná. Egypťania videli Stvoriteľa v hýbateľovi, ktorý prvým impulzom spôsobil, že sa z Pravodstva začali vynárať stále hmotnejšie svety. Spolu sa tak vynorilo sedem nebí. Medzi samotným Bohom a týmito nebami leží predel - ôsme nebo. Tejto tajomnej oblasti je venované samostatné pojednanie, nájdené medzi gnostickými a hermetickými rukopismy v Nag Hammádí. Staroegyptská predstava o stvorení prešla i do gnóze a do prvotného kresťanstva. Vďaka tomu sa dozvedáme rôzne detaily, pre ktoré sme nenašli doklady v staroegyptských textoch.

Jednotlivé nebá je možné charakterizovať takto:

- Prvé nebo vzniklo zo vzduchu (Šu) a človek sa v ňom vzdáva sily, s ktorou sa zväčšuje a zmenšuje jeho karma.
- Druhé nebo vzniklo z vlhkosti (Tefnúta) a zanikajú v ňom sklony zákernej úskočnosti.
- Tretie nebo vzniklo z ohňa (Sachmet) a zaniká tu žiadostivosť, ktorou sú ľudia klamaní.
- Štvrté nebo vzniklo z ohňa perleťovej farby a zaniká tu prevládajúca arogancia.
- Piate nebo vzniklo z vody a zaniká tu bezbožná smelosť a zbrklá opovážlivosť.
- Šieste nebo vzniklo z vody a zaniká v ňom falošná honba za bohatstvom.
- Siedme nebo je mimo akúkoľvek hmotu a zaniká v ňom faloš, ktorá striehne, aby mohla uškodiť.

Unikátne svedectvo o staroegyptských teologických názoroch spojených s neskorším kresťanstvom a židovstvom podáva napríklad kniha The Book of the Mysteries of the Heaven and Hearth (Kniha o tajomstvách neba a zeme), ktorú preložil a roku 1935 vydal E. A. W. Budge. Toto dielo pochádza z Etiópie a vďaka tomu sa tiež zachovalo; tam totiž nikdy nedošlo k ničeniu starých posvätných textov.

Podľa Egypťanov je všetko v Bohu a preto je všetko Bohom. Odtrhnutie od Boha je spôsobené vlastným myslením a uzatvorením sa do seba. Pretože je Boh vo všetkom, nie je možné ho pomenovať; vzťahujú sa k nemu totiž všetky mená. Preto ho označovali ako NIČ, Átúm. Bezbrehá žiara (Ré) bol jeho viditeľnou podobou, do ktorej musel putujúci vstúpiť, ak chcel s ním splynúť. Ré nebolo slnko, ako sa niekedy uvádza, pretože to bolo iba jeho nedokonalým symbolom. Zatiaľčo pri slnku môžeme pozorovať ohraničené svetlo - disk (po egyptsky Áton), božie svetlo je všade a nemá zdroj. Preto ho Egypťania niekedy označovali heru - deň, teda svetlo bez viditeľného zdroja. Ré teda prekladám ako Bezbrehá žiara.

Ak máme porozumieť Egyptskej knihe mŕtvych, je potrebné si uvedomiť, že podstata zádušných obradov v Egypte bola úplne opačná, než ako je tomu v našej spoločnosti. I keď hovoríme, že zomrelému je vypravený pohreb, obrad sa zameriava výlučne na pozostalých. Na zomrelého sa nazerá len ako na hmotnú schránku, ktorá po ňom ostala a teraz je na obtiaž. Z tohto uhla pohľadu je treba konštatovať, že najnovší trend pohrebu bez obradu je viac než žiadúci. V starom Egypte nehrali naopak v pohrebných obradoch pozostalí takmer žiadnu úlohu, ich stredom bol zomrelý. Obrady slúžili k tomu, aby bol zomrelý bezpečne prevedený záhrobím buď k Bohu, alebo k novému, čo najpriaznivejšiemu vteleniu. Iba v prípadoch, že bol najstarší syn zasvätený, aktívne sa na obradoch podieľal. Po uzavrení hrobky prinášali pozostalí dvojníkovy zomrelého obetiny, aby netrpel hladom a smädom. Tento postoj stmeloval egyptskú spoločnosť a spojoval ju pevnými putami s minulými generáciami. Práve v tom je potrebné vidieť jeden z faktorov, prečo sa táto spoločnosť udržala tak dlho. Omnoho dôležitejšia je však skutočnosť, že ak domyslíme význam egyptskej pohrebnej výbavy a všetkých obradov, zistíme, že sa Egypťania pokúšali dušu chrániť pred ďalším vtelením.

Najväčšou prekážkou pre pochopenie staroegyptského duchovného odkazu však predstavuje rozumové chápanie a branie všetkého doslova. Je treba zdôrazniť, že dielo vzniklo v dobe, kedy v mozgovej činnosti úplne prevládala pravá hemisféra - ľudia boli ponorení do kolektívneho vedomia a svet chápali ako jediný celok. Keďže sa táto jednota veľmi ťažko slovne vyjadruje, používali veľmi komplexné symboly.

Egyptská kniha mŕtvych 5

30. května 2009 v 18:36 | kaayra ♥ |  egyptská kniha mŕtvych

Egypťania si boli dobre vedomí, že zomrelý vníma to, čo vytvára jeho myseľ. Aby zaistil kľudné opustenie mŕtveho tela, poškodzovali i hieroglyfické značky, ktoré predstavovali tvory zomrelému potencionálne nebezpečné. S touto praxou sa stretávame už v Textoch pyramíd, ale nachádzame ju i na rakvách z neskorších dôb. Časom sa celý text stal amuletom a pravdepodobne prevládlo presvedčenie, že vlastníctvo akejkoľvek jeho časti dokáže zaistiť večnú blaženosť. Jedine tak si totiž môžeme vysvetliť, prečo sa na stenách hrobiek vyskytuje i text 190. kapitoly, ktorý nemá žiadnu duchovnú hodnotu a je očividne iba doslovom k celému dielu.

Na základe toho, čo je nám doteraz známe, môžeme celé dielo rozvrhnúť do nasledujúcich oddielov:

1. Úvodná časť bola pravdepodobne tvorená modlitbami k Bezbrehej žiare (Réovi) a Osirisovi-Dobrébytie. Tieto texty sa objavujú často na počiatku papyrusových zvitkov obsahujúcich Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary. Svojim zameraním sú pravdaže zhodné s tými, ktoré egyptológovia označujú ako 15. kapitolu. V súčasnom vydaní boli zhromaždené do samostatného oddielu. Z charakteru týchto modlitieb môžeme usudzovať, že sa ich Egypťania modlili počas života a mentálne sa tak pripravovali na púť k Bezbrehej žiare, k Stvoriteľovi. Modlitby boli najpravdepodobnejšie verejné a odriekavali sa i na záver pohrebných obradov tesne predtým, než bola múmia uložená do hrobky.

2. Okrem predchádzajúcich modlitieb sa s Egyptskou knihou mŕtvych spája mnoho ďalších modlitieb, ktoré boli určené výlučne pre vzývanie božstiev a ktoré malá prenášať duša zomrelého po opustení svojho hmotného tela. Rovnako tento súbor bol v tomto vydaní zoskupený do samostatného oddielu. Tieto a ďalšie texty boli prísne tajné a preto s nimi späté obrady prebiehali v zvláštnom stane, ktorého steny boli pokryté žltými hviezdami, aby symbolizovali nočnú oblohu. Tvarom pripomínal stan turecký, pričom lievikovitý útvar na jeho vrchole najpravdepodobnejšie predstavoval Tunel, do ktorého musel zomrelý vstúpiť, aby sa mohol vydať ku Svetlu.

3. Aby zomrelý dosiahol svojich cieľov, domnieval sa, že potrebuje mnoho hmotných a textových amuletov. Tie tu boli vyčlenené tiež do samostatného oddielu. Vďaka tomuto usporiadaniu sa pred nami zároveň plasticky vynára celý zádušný obrad, ktorý nebol iba náboženským rituálom a dôležitosť si zachoval dodnes. Pokiaľ totiž duša zomrelého zotrvávala pri hmotnom tele, kňazi sa ju snažili mentálne prebudiť, aby sa prebrala zo spánku, uvedomila si svoj stav a vydala sa na cestu záhrobím. I tu sa snažili maximálne pomôcť, aby sa duša buď nemusela vôbec znovu zrodiť, alebo aby bol jej nový život čo najpriaznivejší. Tieto amulety a s nimi späté zaklínadlá môžeme rozdeliť na tie, ktoré boli zo zomrelým uložené do hrobu a na tie, ktoré boli pri obradoch iba používané a potom odnesené. Je možné, že s každým predmetom v hrobke bolo späté určité zaklínadlo. V neskorších dobách boli tieto zaklínadlá zapisované priamo na tieto predmety.

Egypťania si boli dobre vedomí, že zomrelý vníma to, čo vytvára jeho myseľ. Aby zaistil kľudné opustenie mŕtveho tela, poškodzovali i hieroglyfické značky, ktoré predstavovali tvory zomrelému potencionálne nebezpečné. S touto praxou sa stretávame už v Textoch pyramíd, ale nachádzame ju i na rakvách z neskorších dôb. Časom sa celý text stal amuletom a pravdepodobne prevládlo presvedčenie, že vlastníctvo akejkoľvek jeho časti dokáže zaistiť večnú blaženosť. Jedine tak si totiž môžeme vysvetliť, prečo sa na stenách hrobiek vyskytuje i text 190. kapitoly, ktorý nemá žiadnu duchovnú hodnotu a je očividne iba doslovom k celému dielu.

4. Vlastné Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary logicky začínajú prípravou múmie a magickými opatreniami, aby telo nezhnilo, aby sa duši zomrelého dostalo dychu a aby bol dobre zabezpečený jeho dvojník (akýsi odtlačok jeho práve uplynulého života, pre ktorého sa budovala hrobka). Práve jemu boli určené všetky obety. Potom nasledovala výzva, aby sa zomrelý prebral zo svojej strnulosti a uvedomil si svoj stav.

S touto výzvou sa môžeme stretnúť prakticky vo všetkých súboroch zádušných textov. Zďaleka najčastejší však je v Textoch pyramíd, kde sa opakuje neustále. Tento súbor najstarších dochovaných zádušných textov je vlastne takmer výlučne zameraný na prebudenie zomrelého a preto nie je divu, že sa tu nestretávame s popisom žiadnych záhrobných oblastí, ktorými zomrelý prechádza na svojej ceste.

Najpodstatnejšie posolstvo Textov pyramíd je obsiahnuté v niekoľkých kapitolách knihy mŕtvych; preto nebolo nutné čokoľvek z Textov pyramíd zaraďovať do tohoto vydania a z rovnakého dôvodu sa uvedený súbor nehodí za podklad k rekonštrukcii pôvodnej podoby Kapitol o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary. Aby si však čitateľ o štruktúre Textov pyramíd mohol určitý obrázok urobiť, ponúkam tu aspoň ich najhrubší popis podľa kapitol:

1- 8 Geb a Nút oslovujú kráľa (zomrelého) a sľubujú mu ochranu.
9- 10 Kráľovský protokol.
11- 19 Obnovenie a oživenie tela zomrelého.
20- 22 Obrad otvorenia úst.
23- 80 Prinášanie obetí a oživovanie tela zomrelého.
81 Spev k prebudeniu zomrelého.
82-209 Prinášanie obetí zomrelému, aby sa zdvihol.
210-213 Spev k prebudeniu zomrelého.
214-216 Kráľ vystupuje na nebesá.
217 Kráľ sa stretáva s Bezbrehou žiarou.
218 Kráľ sa stretáva s deviatimi najvyššími bohmi.
219-222 Kráľ oslavuje vyšších i nižších bohov a stáva sa Osirisom.
223 Zomrelý je opatrený potravou.
224-225 Výzva, aby sa zomrelý prebudil.
226-246 Odháňanie všetkého, čo by mohlo zomrelému na ceste ublížiť.
247-253 Výzva, aby sa zomrelý prebudil.
254-373 Kráľ dorazil do neba a začína sa očisťovať.
374-412 Kráľ dorazil k prevozu, ktorý ho vezme pred brány neba.
413-418 Výzva, aby sa zomrelý prebudil a obliekol sa.
419-421 Syn oslovuje zomrelého otca.
422 Kráľ sa stáva duchom.
423-436 Kráľ dostáva obety a ochranu.
437 Výzva, aby sa zomrelý prebudil.
438 Zomrelý je ubezpečený o svojej nesmrteľnosti.
439-456 Zomrelý je prijatý v nebesiach.
457-468 Výzva, aby sa zomrelý prebudil.
469-476 Zomrelý je čistý a vstupuje do nebeskej bárky.
477 Zomrelému sa zjavujú bohovia a je vyzvaný, aby sa prebral.
478 Zomrelý vidí rebrík do neba.
479-508 Zomrelý je čistý, je mu otvorené nebo a je vyzvaný, aby sa prebral.
509-589 Zem sa chveje a kráľ stúpa na nebesá.
590 Zomrelý sa môže voľne pohybovať.
591-593 Zomrelý na seba berie rôzne podoby.
594-663 Kráľ je pred bránou nebies.
664-758 Výzva, aby sa zomrelý prebudil.
759 Zomrelému je povedané, že z jeho cesty boli odstránené prekážky.

II. Praktická mágia

29. května 2009 v 22:32 | kaayra ♥ |  mágia
II. Praktická mágia


Tabulka planetárnych hodín

HodinyNedelaPondelokUtorokStredaŠtvrtokPiatokSobota
1
2
3
4
5
6 denné
7
8
9
10
11
12
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
1
2
3
4
5
6 noené
7
8
9
10
11
12
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars
slnko
venuša
merkur
mesiac
saturn
jupiter
mars


Denné hodiny začínajú východom slnka a končia jeho západom. Nočné hodiny zasa začínajú západom a končia východom slnka. Hodnota kačdej tejto planetárnej hodiny sa mení každým dňom. Každý magický výkom treba prevádzať v deň a hodinu na to určenú.

Hodiny magických výkonov:
Hodiny Saturna, Marsu, Merkura, Masiaca - pre vyvolávanie.
Hodiny Slnka a Venuše - pre pričarovanie lásky.
Hodiny Saturna a Marsa - pre očarovanie nenávisti.
Hodiny Merkura - pre zhotovenie pantaklov.
Hodiny Jupitera a Venuše - pre veľké obrady a výkony.
Dni a im vládnuce planéty:
Slnko - nedeľa
Mesiac - pondelok
Mars - utorok
Merkur - streda
Jupiter - štvrtok
Venuša - piatok
Saturn - sobota

Farby
Slnko - zlatá
Mesiac - strieborná
Merkur - mnohofarebnosť, neurčitá, menivá
Venuša - zelená
Mars - červená
Jupiter - modrá
Saturn - čierna
Kovy
Slnko - zlato
Mesiac - striebro
Merkur - ortui
Venuša - mei
Mars - železo
Jupiter - cín
Saturn - olovo
Vône
Slnko - Heliotrop
Mesiac - Kosatec
Merkur - Jalovec
Venuša - Vrbina
Mars - Vřes
Jupiter - Mäta
Saturn - Mak
Drahokamy
Slnko - karbunkul
Mesiac - diamant
Merkur - sardonix
Venuša - smaragd
Mars - rubín
Jupiter - zafír
Saturn - obsidian (láva)

ÚVOD DO MÁGIE

29. května 2009 v 22:24 | kaayra ♥

Mágia - pojem
Okkultizmus - to je súhrn tajných teoretických náuk a praktických návodov k poznaniu a ovládnutiu sveta okolo nás. S okkultizmom je súznačný hermetizmus, nazývaný tak podľa mena legendárneho egyptského adepta, ktorého Gréci poznali ako Herma Trismegista a Egypťania ho stotožňovali s Thótom, bohom mesiaca.
Ak chcú zasvätenci zhrnúť syntézu hermetizmu jedným vhodným názvom, potom hovoria o mágii.
Medzník, medzi vedením nadprirodzeným - mágiou - a vedami všeobecne užitočnými nebýval vždy určitý a stály. Súbežne s postupujúcou civilizáciou sa stávali vždy nové skutočnosti z oblasti prírodnej vedy majetkom obecným; prešli z tajomného šera ezoterizmu, z rúk kňazov a mágov do exoterného sveta ľudí. Teraz tak všedná úloha ako zapálenie ohňa bola kedysi okkultním umením. (Alebo hypnóza. V Papusovej Praktickej mágii sa o nej ešte píše ako o mágii !) Mnohé skúsenosti z alchýmie prebrala chémia novodobá; a skúsenosti hermetického lekárstva lekárstvo obyčajné.
Vynára sa otázka či sa niekedy zastaví tento ústup okkultných náuk a kde nájdeme bezpečné, všeobecne ustálené meradlo medzi oblasťou fenoménov skutočne magických a medzi empirickými vedami prírodnými, ktoré sú voľne prístupné všetkým.



Definícia mágie
Tu je niekoľko definícií:
"Mágia je veda o príčinách všetkého Bytia."; "Náuka učiaca, ako sa dá ľubovoľne meniť príčiny Bytia." - táto definícia by sa hodila asi len pre mágiu teoretickú. Vedou o príčinách bytia môže byť aj filozofia alebo biológia.
"Mágia uvoľňuje a napomáha účelom Bytia" - príliš neurčitá.
"Mágia je veda o pravde a svetle." - Ani táto eticko-estetická definícia nevystihuje podstatu mágie, ani po stránke teoretickej a ani praktickej.
"Mágia je najvyššou náukou o silách." - hodila by sa asi len pre teoretickú mágiu.
"Mágia je svätou vedou, tryskajúcou z duchovného sebapoznania Božského Človeka." - vysvetľuje len pôvod najvyššej formy mágie a napovedá, že pre dokonale prebudeného adepta je magické konanie čímsi spontánnym a samozrejmým.
Pomerne najdokonalejšie vystihol podstatu mágie Papus vo svojej Praktickej mágii:
"Mágia je použitie dynamizovanej ľudskej vôle k rýchlejšiemu vývinu živúcich síl Prírody."
Papusova definícia ale prihliada hlavne k praktickej stránke mágie. Papus tiež obmedzuje pojem mágie na mágiu ľudskú. Magicky pôsobiť môžu aj bytosti iného ako ľudského rádu, do bytostí elementálnych až k vysokým Inteligenciám sveta božského. Pojem "dynamizovanej vôle" výborne vystihuje odlišnosť magického voľného pôsobenia od obvyklých prejavov vôle nedynamizovanej. Rovnako úmysel dynamizovanej vôle, nesúcej sa k "rýchlejšiemu vývinu živúcich síl Prírody" dobre vyjadruje nadprirodzený charakter magického pôsobenia, ktorého účelom je dosiahnuť zrýchleného výsledku ku ktorému by sa ináč mohlo dospieť pôsobením zákonov a síl nižšej prirodzenosti až po dlhšej, pomerom primeranej dobe. Túto rozdielnosť pôsobenia najlepšie osvetlí tento známi príklad: Jogín, pôsobí magicky, používa svojej dynamizovanej vôle k tomu, aby ním zasiate zrno urýchlene vyklíčilo, vyrástlo a uzrelo, k čomu by za normálnych okolností bolo potrebnej doby niekoľkých týždňov.
A definícia O. Eliáša (autora knihy z ktorej čerpám) po rozbore a upravení definície Papusovej: "Mágia je súhrn vedenia a prostriedkov, umožňujúcich dynamizovanej vôli pôsobiť na rychlejší vývin prírodných síl."


"Obory" mágie

Psychurgia
Psychurgia je magické umenie vchádzať v styk z duchovnými bytosťami - z výnimkou vysokých Inteligencií rádu božského, - a užívať ich pomoci radou a skutkom.
Takého bytosti sú jednak oddelené duše ľudí, najčastejšie už mŕtvych, ale tiež aj ľudí žijúcich ale spiacich - alebo démonické bytosti neľudského, ale nižšieho rádu. Sú to hlavne duchovia živlov (elementálovia) a obyvatelia astrálnej pláne. Obrad, ktorý psychurgia používa k splneniu svojich cieľov sa nazýva evokácia.
Všetky primitívne formy mágie ako africký Démonizmus alebo ázijsko-americký Šamanizmus sú typickou psychurgiou.
Theurgia
Theurgia je vyššia forma psychurgie. Jej cieľom je styk s inteligenciami vyššieho rádu: s vladármi živlov a astrálu (Kámadévmi), s božskými bytosťami Manasu, s anjelmi a démonmi planét. Výkonný obrad theurgie je rovnako ako pri psychurgii evokácia. Príkladom je veľká evokácia planetárnych inteligencií podľa tak zvanej štvrtej knihy Agrippovej (uverejním ak chcete... je to zaujímavé).
Počiatky theurgie nachádzame už v magických textoch starobabylonských. K dokonalosti ako veda a ako praktické umenie však dozrela až v prvých storočiach po Kristovi u Novoplatonikov. Jej otcom je tu Jamblichos zo svojim monumentálnym dielom "O mystériách staroegyptských". Neskorý stredovek a doba renesančná už právom považovali theurgiu za korunu praktickej mágie, zdokonalili ju v nejednom smere za pomoci Kabbaly. Najvzácnejším theurgickým dielom tejto hermetickej doby sú známe "Claviculae Salamonis". V poslednej dobe obohatili theurgický rituál niektoré tajné magické spoločnosti, zvlášť v súvislosti z tzv. astromágiou a v spojení s do tej doby neznámymi rituálmi orientálnymi, hlavne indickými. Tieto reformné snahy sú pomerne nedávne. Na verejnosť preniklo len málo indiskrétností nemeckého okkultistu Durra. Ale Durrove knihy samy (napríklad Experimentána démonológia) neprinášajú v celku do praktickej theurgie alebo psychurgie nič nového.
Astrológia
Túto vedu z nás asi pozná každý (teda v jej zdegradovanej podobe) preto len krátko:
Astrológia vyhľadáva, porovnáva a vysvetľuje súvzťažnosti medzi dejmi tohto fyzického sveta a zjavmi hviezdneho neba. Tieto zjavy sú podmienené pohybmi, polohami a vplyvmi planét, stálic a celých súhvezdí, odpozorovanými skúsenosťami. Astrológia je ako veda prevažne empirická, nevyžaduje žiadne zvláštne schopnosti svojich žiakov, a po stránke teoretickej je v základe všetkým prístupná a naučiteľná.
Astrológia je pre vlastnú Mágiu najdôležitejšou vedou pomocnou, lebo určujúc najvhodnejší čas a niekedy aj smer magických úkonov, šetrí mágove sily, čím sa hlavne začiatočníkom v praktickom hermetizme stáva veľmi prospešnou.
Spojením princípov a zásad astrológie s princípmi arkány vysokej mágie vznikla v novšej dobe v lone niektorých tajných magických spoločností samostatná náuka nazývaná ASTROMÁGIA, pýcha týchto rádov, dôkladne strážené tajomstvo, z ktorého na verejnosť nepreniklo vôbec nič. Učí sa v nej napríklad zdanlivé nemožnosti: víťaziť nad osudovými vplyvmi hviezd a to aj v nižšej, fyzickej a astrálnej prirodzenosti človeka. K tomuto cieľu sa vytvorí zložitým magickým obradom nový horoskop, hlavne nová počiatočná konštelácia (radix), ako by došlo k novému narodeniu, ale v tom istom fyzickom tele a za toho istého života. Toto astromagicky vykonštruované nové zrodenie je potom bránou do nového života, dopredu pripraveného, s podmienkami čo najpriaznivejšími a ľubovolne dlhého.
Astromagický systém obsahuje aj najdokonalejšie návody na tvorbu tzv. subtrahentných bytostí (géniov, služobných duchov...) a to s najmenším rizikom pre ich tvorcov.
Alchýmia
Alchýmia je po astrológii zo všetkých odvetví hermetickej vedy najbližšie k vedám obecným. Historická a najlepšie známa forma alchýmie sa snaží poznať principiálne pôvodu a skladby hmoty, uviesť hmotu spätným spôsobom na materiu prazákladnú (prima materia) a z tejto dať opäť vzniknúť novým hmotám a prvkom.
Úlohou alchýmie bolo aj vyrábanie liekov na rôzne nemoci a tvorenie fyzikálnechemických zázrakov ako napríklad večné, t.j. storočia horiace lampy.

Parapsychológia

Špiritizmus

Referát - vlkodlaci

29. května 2009 v 21:12 | kaayra ♥ |  vlkodlaci
Noc sa blíži, mesiac je v splne a vlkodlaci hľadajú ďalšiu obeť...

Vlkodlak - napol človek, napol vlk.

Človek so schopnosťami meniť sa za určitých okolností na vlka a správať sa ako vlk. Divoká šelma žijúca vo vnútri človeka a za mesačných nocí drásajúca sa na povrch. Schopnosť čarodejov a mágov brať na seba podobu zvierat.

Vlkodlak - vlčí démon spútaný s telom človeka. Upíri na seba často berú podobu vlka. Naproti tomu sú vlkodlaci samostatnou prastarou rasou a obývajú túto zem už od nepamäti.

Vlkodlactvo - LYKANTROPIA, je predovšetkým zvláštny stav mysle a vedomia, kde si človek predstavuje že je vlk, alebo sa na neho mení.

Vlkodlak - latinsky lycanthrop. V anglicky a nemecky hovoriacich krajinách - werewolf, v Austrálii marsupials. Žiadne zviera nežilo tak dlho popri človeku bez zmien. Celých 20000 rokov. Čo je doba desať krát dlhšia ako je kresťanská viera.

Vlkodlactvo je pokladané za čiernú mágiu ,preto ľudí ktorý takto trpeli - upaľovali alebo vešali.

Okultizmus špecifikuje Vlkodlaka jednoznačne. Je za neho považovaný človek ,ktorý sám úmyselne pomocou magického rituálu, alebo vplyvom mesačných či démonických síl v určitom časovom období mení na vlka. Človek si po premene väčšinou nič nepamätá, cíti sa unavený a na niekoľko hodín upadá do hlbokého spánku.

Okultná lykantropia patrí medzi najdesivejšie veci, ktoré okultizmus ovláda.

Rituál ako sa stať vlkodlakom (v češtine)

29. května 2009 v 21:10 | kaayra ♥ |  vlkodlaci

Ritual #1

Nakresli kruh sedm až devět stop v poloměru, u prostřed kterého je roznícený hoří dříví-To dřevo by mělo být topol černý, smrk nebo modřín nikdy jasan. Koření v nějaké železné nádobě, ohřáté nad ohněm, je pak udělané ze směsi některých čtyř nebo pěti z následujících substancí: Poznámka:Substance spojené s tímto obřadem byly zatajené Werewolfovou stránkou kvůli ublížení\zranění které může být způsobeno získáním a/nebo jejich pozřením. Jakmile je nádoba umístěná nad ohněm tak, že se směs může vařit, člověk který chtěl vyvolat ducha, který mu (člověku) může poskytnout schopnost proměn do vlka, klečí uvnitř kruhu a vyslovuje úvodní nepřipravenou modlitbu. Pak se uchýlí k zaříkávání\zaklínání.

"Zdar, Zdar, Zdar, velký vlčí duchu, Zdar! (Hail=zdar nebo jiný pozdrav)
O spásu já žádám tebe, mocný stíne.
Uvnitř tohoto kruhu mnou vyrobeným.
Udělej mě Vlkodlakem silným a smělým.
Hrůza podobná mladí a stáří.
Dej mi figuru vysokou a hubenou;
Rychlost losí, drápy medvědí;
Jed hadí, důvtip z liščí;
Kradmost vlčí, sílu býčí;
Čelisti tygří, zuby žraločí;
Oči kočky které vidí ve tmě;
Dej mi schopnost být mrštný jako opice, čichat jako pes;
Plavat jako ryba, a jíst jako vepř.
Spěchej, spěchej, spěchej, osamělý duchu, spěchej!
Zde, bledý a nudný, magické kouzlo vyrábím.
Najdi mě - třes, otřásej.
Zlehka mne ovívej jak já ležím.
A svůj mystický dotek použij.
Dotek použij, a já přísahám že až zemřu,
Až zemřu, budu ti sloužit na věky!
Na věky, v šedých vlků zemi, studené a drsné.
Zaříkávání je ukončeno, pak prosebník políbí třikrát zemi a přistoupí k ohni, sundá železnou nádobu a víří kouř kolem své hlavu, volajíc; Udělej mě vlkodlakem! Udělej mě xxx-požíračem!
Udělej mě vlkodlakem! Udělej mě xxxxx-požíračem!
Udělej mě vlkodlakem! Udělej mě xxxxx-požíračem!
Toužím po krvi! xxxxx krvi!
Dej mi to!Dej mi to dnes v noci\večer!
Velký vlčí duchu! Dej mi to a srdce, tělo, a duše, Já jsem tvůj!

Stromy začnou šumět a vítr začne sténat a z náhlé temnoty, která vše zakryje zazáří vysoký, válcovitý pilíř-jako přízrak z neznáma, sedm nebo osm stop vysoký. Někdy se to vyvíjí dál, a vezme na sebe tvar vysoké, útlé zrůdy, půl člověk a půl zvíře, šedý a nahý, s velmi dlouhýma nohama a rukama, chodidly a pařáty vlka, ale zahalené ženskými vlasy , které padají okolo jeho holých ramen v žlutých kadeřích. Má vlčí uši a vlčí ústa. Jeho orlí nos a bledé oči jsou tvarované jako lidské, ale oživené s výrazem příliš ďábelsky zlým aby pocházel z něčeho jiného než nadpřirozena. Zřídkakdy promluví, ale buď vypraví ze sebe nějaký neobvyklý zvuk- prodloužené vytí které se zdá pocházet z útrob země, pronikavé, trýznivé skučení, nebo tichý smích pekelné radosti, jakýkoli ze zvuků může být považován za jeho souhlas s laskavostí pro žadatele. Je již nejvíce viditelný pouze na chvíli, a pak zmizí s překvapující náhlostí.Prosebník je teď vlkodlak. Podstoupí svou první proměnu do vlčí formy následujícího večerního západu slunce, jeho lidská podoba pokračuje za svítání; a tak dále, den co den, až do jeho smrti, kdy se může ještě jednou proměnit buď z lidské podoby do vlčí, nebo naopak, jeho mrtvola zůstane v podobě, v kterou se proměnil naposled okamžiku smrti. Pokud vím, ten kdo se promění ve vlkodlaka touto formou, zůstane vlkodlakem navždy.

Ritual #2

O pulnoci kdy je Misíc v úplňku, udilej na zemi kouzelný kruh (asi sedm stop v prumiru je nejvhodnijší) a v centru kruhu horící oheň, na kterém je železná nádoba obsahující pullitru čisté pramenité vody a jakýkoliv sedm z následujících substancí; Poznámka: Substance spojené s tímto obsahem byly zatajené kvuli možnému ublížení zpusobeným jejich získáním a nebo požitím. Zatímco se smis vaoí, elovik provádijící rituál leží tváoí k zemi poed ohnim modlí se k Velkému duchovi z Neznáma, aby mu dal schopnost noeních promin, do Vlkodlaka. Jeho modlitby nenabudou žádné zvláštní formy, ale jsou zcela bez poípravy; aekoli k nim obvykle poidá nijaké takovéto známé zaklínadlo jako:
"Poiji, duchu tak mocný! Poiji, duchu tak strašný.
Z domu Vlkodlaka, domu smrti.
Poiji, Dej mi své požehnání! Poiji, puje mi svuj sluch!
Ó! duchu temnoty! ó! duchu tak smutný!
Poiji, mocný fantome! Poiji, velké neznámo!
Poiji, Já ti prosím; vylez ze svého brlohu.
A tilo i duše bude tvé, Poísahám.
Spichej, spichej, spichej, hrozný duchu, spichej!
Rychle, rychle, rychle, zjizvený duchu, rychle!
Spichej, spichej, spichej, zlovistný duchu, spichej!


Pak udilá následující formální prohlášení "Já ( jméno) ti nabízím , Velký duchu z neznáma, tuto noc ( data) své tilo i duši, s podmínkou , že mi dáš, od této noci noc až k hodini mé smrti, sílu noení prominy do vlka. Já ti naléhavi žádám, Já prosím, Já ti vzývám-tebe, jedineený fantóme temnoty, abys mi ueinil Vlkodlakem, Vlkodlakem! A toikrát svým eelem udeoí na zem, vstane. Jakmile je smis v nádobi vroucí, ponooí do ní pohár a pokropí obsahem zem, opakuje akci až do doby, kdy pokropí celý vnitoek kruhu. Pak si klekne na zemi blízko k ohni, a nahlas vykoikne. Poiji, ó! Poiji! a, když bude mít štistí, poízrak sám se zjeví nad ohnim. Nikdy je poízrak nejasný - válcovitý, svitélkující, pilío-jako vic, asi sedm stop vysoký, mající nerozeznatelné rysy: nikdy to si osvojí koneený tvar, a objeví se bui jako obludná zahalená figura se smrtelnou kuklou, nebo jako polo-elovik, polo-zvíoecí elementární typ . Jakoukoli formu neznámý poijme, je vždy disivá. Nikdy nemluví, ale signalizuje svuj souhlas natažením ruky, nebo co slouží jako ruka, a pak zmizí. Nikdy nezustává viditelný více než pul minuty. Jakmile zmizí, prosebník, kdo/který je vždy napul šílený hruzou, vyskoeí ze zemi a spichá domu, nebo kamkoli aby se dostal k dosahu lidí. Ráno, však všechny jeho obavy zmizí; a naveeer se vyplíží do lesa, nebo na nijaké stejni opuštiné místo, aby zažil, poprvé, mimooádné pocity prominy do vlka nebo možná, polo-vlka, i.e., bytost pul elovik a pul vlk; stupeo prominy se miní podle místa. Avšak jen na noc, za svítání se zpravidla prominí zpet na človeka .

Ritual#3

Ti, kdož by chtili úspišni provést tento oboad, musí sploovat jedinou avšak nejduležitijší podmínku.Je nezbytni nutné, aby elovik poející si získat schopnosti lykantropie, to myslel vážni a vioil v ty nadpoirozené síly, které se chystá požádat o laskavosti. Takovýto jedinec se musí odebrat sám k místu vzdálenému od oblíbených míst lidí. Potoebné síly nebývají jen tak nikde . V jejich oblibi jsou místa pustá a osamilá, napo. poušti, lesy a vrcholky hor. Dané místo, si musí kandidát vybrat v noc, kdy je Misíc eerstvý a silný. Tehdy musí najít dokonale rovný kus zemi a na tom o pulnoci musí nakreslit, bui koídou nebo provazem, kruh ne méni než 7 stop v polomiru a uvnito nij další, kolem stejného stoedu, kruh o polomiru toi stopy. Pak uprostoed menšího kruhu rozdilat oheo a nad ohništim železný stojan, na kterým je železná nádoba s vodou. Jakmile se voda zaene vaoit, musí tam vhodit hrst smisi z nijakých nasledujících substancí: Poznámka: Substance spojené s tímto oboadem byly zatajeny v dusledku možného ublížení zpusobeného jejich získáním a/nebo jejich požitím. Poi opakování následujícího zaklínadla:

"Duchové z hlubin, kteoí nikdy nespí, buite ke mi laskaví.
Duchové z hrobu, bez zachované duše, buite ke mi laskaví.
Duchové stromu, které rostou na paloucích, buite ke mi laskaví.
Duchové vzduchu, zkaženého, temného, nepoctivého, buite ke mi laskaví.
Duchové smrti, která se nehlueni plíží, buite ke mi laskaví.
Duchové žáru a ohni, zkázo ve své zlobi, buite ke mi laskaví.
Duchové chladu a ledu, poízraky hoíchu a neoesti, buite ke mi laskaví.
Vlci, upíoi, satyry, démoni!
Vyvolení z armády zatracených!
Žádám vás, pošlete za mnou, pošlete za mnou, pošlete za mnou
velký šedý poízrak, ze kterého se lidi toesou!
Toesou, toesou, toesou!
Poji, poji, poji!"

Prosebník si pak sundá svou vestu a košili a namaže své tilo kouzelnou mastí. Pak si kolem pasu poipne opasek zhotovený z vleí kúže a poklekne uvnito prvního kruhu eekajíc na poíchod Neznáma. Když oheo vzplane modrým plamenem a rychle zhasne, Neznámo se chystá dát najevo samo sebe; i když se ve zkuteenosti neobjeví, ale jeho poítomnost je cítit. Duchuv poíchod muže být; na eas hluboké nepoirozené ticho, nikdy srážky a rány, naoíkání a voískot, který hlásá jeho poíchod. I když zustává neviditelný, jeho poítomnost je doprovázena pocitem abnormálního chladu a náhlého disu. Nikdy je viditelný jako postava lovce, nikdy jako zrudný eásteeni elovik a easteeni zvíoe a nikdy je špatni ohranieený a jen eásteeni hmotný. Povaha ducha je samozoejmi eisti vic dohadu. Je to nijaká zlovolná, nadpoirozená, tvooivá síla, která se podílela velkou mirou na tvorbi naší i dalších planet. Není to Iábel. Je tižké oíct jak dalece. Vioí se, že je Neznámo tím mocnijší, eím více tich, kdož chtijí získat dar lykantropie, je mu naklonino; NENÍ to nico jako nejvyšší moc, ale je považováno jen jako obecný duch, duch nikterých zvláštních divoein nebo lesu. Co se týee Nového Misíce, psychické vlivy jsou demonstrovány pozicí planet. Napoíklad, poi Novu (at new moon), uprostoed eervence (cusp of seventh house) a spojeného se Saturnem v opozici Jupitera, hrozivé Nadpoirozeno je na zemi viditelné.

Portugalský vlkodlaci

29. května 2009 v 21:05 | kaayra ♥ |  vlkodlaci

V Portugalsku sú vlkodlaci obecne nazývaní lobis-homems. V 14. stor. bol jeden z druhov lobis-homem veľmi rozšírený. Na rozdiel od väčšiny ostatných národov predstavoval portugalský vlkodlak k podivu zdvorilého a priateľského tvora. Keď sa nejaký človek dostal pod vplyv kúzla, stačilo mu k premene na vlkodlaka iba prejsť na križovatku (ono tradičné ohnisko zlých síl) a začať sa plaziť po zemi. Potom sa čoby lobis-homem potuloval krajinou a hlasno vyl, nikomu však neubližoval. Táto poľutovania hodná bytosť bola ľahko rozpoznateľná od vlka, pretože ich chvost bol kratší ako vlčí a obrastený žltou srsťou.

Okrem neho sa však v Portugalsku vyskytoval ešte jeden, úplne odlišný druh. Bol to akýsi démonický protipól vyššie spomenutého vlkodlaka. Nebol zďaleka tak obvyklý a mal priamu spojitosť s čiernym umením. Zlí lobis-homemové mohli byť rozpoznaní podľa tvaru očí, či prítomnosti diabolského znamenia na nejakej časti tela.

Fínsky vlkodlaci

29. května 2009 v 21:04 | kaayra ♥ |  vlkodlaci
Fínsky vlkodlaci sú k podivu skôr melancholickí tvorovia. V severských mýtoch a legendách sa človek obvykle mení na vlkodlaka bez toho aby si to skutočne prial, buď náhodou (tím, že robil niečo, čo ho v ňom premení bez toho, aby o tom vedel), alebo že ho nejaká čarodejnica začarovala (vo fínskom podaní väčšinou pochádzala zo Švédska, napriek tomu, že samotní Fíni neboli v mágii žiadni začiatočníci). Nebohý vlkodlak (ktorý v tejto podobe zotrváva vo dne i v noci dokým kúzlo nie je zrušené) sa potuluje okolo domov, občas žerie dobytok, ľudí len veľmi zriedka a čaká, dokým ho niekto nespozná. Ak sa to niekomu podarí (často napríklad jeho matke) je schopná ho vyslobodiť tím, že ho osloví jeho vlastním (kresťanským) menom, alebo mu podá chlieb. Niekedy sa však stane, že vlkodlakovi, aj potom, čo opäť získa ľudskú podobu, zostane až do smrti jeho vlčí chvost. Sauny v niektorých fínskych domoch skutočne majú na lavičke, otvor - zrejme určený pre chvost bývalého vlkodlaka.

Južní sused Fínska, Estónsko, je tiež známe svojimi vlkodlačími legendami. Vo Fínštine je Estónsko niekedy nazývané "Viro" a je zaujímavé, že vlkodlaci boli jednu dobu Fínmi označovaní ako "vironsusi" (Estónsky vlk). V tejto súvislosti je ale nutné z etnografického hľadiska poznamenať, že "vironsusi" zároveň také znamená to isté čo vlkodlak, (teda vlk-človek) a do súvislosti s Estónskom začalo byť dávané až spätne, v súvislosti s jeho reputáciou vlkodlačej zeme.

Vlkodlaci - stvorenia noci (CZ)

29. května 2009 v 21:02 | kaayra ♥ |  vlkodlaci
Vlkodlaci jsou stvoření noci, takže si raději zhasněte nebo zatemněte okna :o) Díky mnoha filmům a hrám, zabývajících se tímto fenoménem, už veřejnost o vlkodlacích ví mnohé. Hůře jsou na tom už jen nebozí upíři, jejichž mystika byla širokým zájmem veřejnosti odrána až na kost. Nu, nedá se nic dělat, snad v tomto článku najdete něco nového, ale nečekejte nic určitého, jen náznaky a snahu o co nejširší pohled na vlkodlaky. Všichni víte, co je vlkodlak zač. Nebo tedy, filmy a hry vám ukazují vlkodlaky tak, jak si je sami představují. Převládá tedy nyní obraz vlkodlaka jako ochránce zájmů Země, bojovníka s vampíry, jako středověké zlo, které bylo spolu s vlky zdánlivě vymýceno. Můžeme se jen domnívat, ale něco jako vlkodlak zřejmě existovalo i velmi, velmi dávno, v časech rané lidské historie…

Pokud by se vám podařilo se někdy dostat do nějaké francouzské či španělské jeskyně s paleolitickými malbami, mohli byste mezi stády bizonů, koní a mamutů vzácně zahlédnout lidské postavy. Oproti těm zvířecím je jich opravdu málo, ale těch pár stojí za to. Z toho malého množství existuje i několik zobrazujících zvláštní jev. Jsou to lidské postavičky se zvířecí hlavou, nejčastěji lví či medvědí. Často je však těžké poznat o jaké zvíře může jít. Klidně může být vlčí, v té době byli vlci rozšířeni po celé Evropě. O čem to ale svědčí? Mohou to být postavičky čarodějů, šamanů, kteří si nasazují zvířecí hlavy za nějakým účelem - zřejmě, aby budili dojem zvířete, aby převzali některé jeho schopnosti. Jde o to myslet si, že jste to či ono zvíře. Jde o částečnou lykantropii? Snad minimálně psychickou. A nebo zobrazují skutečné lykantropy (nebo jiné "dlaky")? Tehdejší kulturní zázemí by jejich vznik mohlo zapříčinit mnohem snadněji než v pozdějších dobách. Mohl by tomu nasvědčovat i kanibalismus, jenž byl na mnoha lokalitách doložen.

Bojovné národy záviděly vlkům jejich sílu a obratnost. Není pak divu, že se snažili vlkům nějak připodobnit i vzhledem - vlčími kůžemi, čapkami, drápy. Někteří galští vojáci si připevňovali na přilbu vlčí hlavy symbolizující sílu a mužnost. Píseň o Nibelunzích vypravuje, že germánští bojovníci si opékali vlčí maso a pojídali je, aby si tak osvojili vlastnosti zvířete. Ve skandinávské mytologii, která klade velký důraz na bojové hodnoty, mají vlci důležité místo - vzpomeňte na ohromného Fenrira, který měl v poslední bitvě bohů zahubit samotného Ódina. Svědčí to o lidském okouzlení vlky, ale zároveň i o strachu, který vlci v lidech vždy vzbuzovali. Víra ve vlkodlaky byla podle mně vyústěním všech strachů a tužeb. A nebo skutečných zážitků… Samotné anglické slovo werewolf vzniklo ze starosasštiny, kde wer označoval muže a wolf vlka. Byl to tedy tehdy werwolf, neboli dnes wolfman. Vlkodlaci byli dle všeho hojně rozšířeni i ve slovanských národech. Jejich pojmenování vzniklo spojením vlka a původního slovanského výrazu dlaka - kůže se srstí. Slované měli mnohé bohy, nicméně pro nás je důležitý především Chors (jinak také Chrs, Chers, Churs nebo Chros), jak jej nazývají nejstarší rukopisy. Byl to bůh zobrazovaný jako člověk s vlčí hlavou (oblíbený slovanský znak, kupříkladu bůh Veles měl zase hlavu býčí). Tak jako byl Dažbog bohem slunce, byl Chors bohem měsíce (!). Není nám znám jeho vztah k hlavním božstvům, nicméně zřejmě byl bohem dobrým (i když je to někdy těžké posoudit). Nejobsáhlejší zmínku o Chorsovi nám poskytuje Slovo o pluku Igorově, kde se praví, že kníže Všeslav za dne soudil lid a vládl městu, v noci však běžel jako vlk, doběhl z Kyjeva do Tmutorokaně ještě před kuropěním a zkřížil tak cestu "velikému Chorsovi". Kníže se měnil ve vlkodlaka, který se objevoval právě jen za měsíčního svitu. V představách dávných Slovanů pak zřejmě byl Chors jako mocné božstvo měsíce, které má vlčí hlavu a vládne armádám vlkodlaků. A právě kvůli spojení s Chorsem je těžké o vlkodlacích říci, zda byli "dobrými" či "špatnými". Podle našich předků narození vlkodlaka provázejí neobvyklé okolnosti - novorozenec přichází na svět nohama napřed nebo s proraženými zuby. Lidé se mohli ve vlkodlaky proměňovat spontánně nebo pomocí nějakého nadpřirozeného prostředku - třeba kouzelného opasku z vlčí kůže nebo celou vlčí kůží přehozenou přes záda, někdy byly použity kouzelné masti (je pravděpodobné, že také s přísadami z vlčího těla). Tyto schopnosti byly vlastní především slovanským čarodějům - volchvům, kteří, zdá se, měli dost zkušeností s šamanismem. Zvláštní je, že vlkodlaky bývala i knížata, jak se můžeme dočíst v již zmíněném Slově o pluku Igorově o knížeti Všeslavovi. Podle pozdní tradice se ve vlka proměňoval i mladší syn bulharského cara Symeona Bojan. Ve vlka se měnil i hrdina srbských epických písní Drak ohnivý vlk, jehož původ je někdy hledán ve slovanských mýtech. Víra ve vlkodlaky byla u Slovanů tak silná, že slovanský výraz převzali i jejich sousedé - Řekové, Rumuni (varkolak), Albánci, Turci (vurkolak).

Ani Řecku se vlkodlaci nevyhnuli, vždyť jak asi vzniklo slovo lykantrop (lykos = vlk, anthropos = člověk)? Zdá se totiž, že slovanská víra ve vlkodlaky se právě zd e prolínala se starší tradicí, která je zachycena již v antických textech (Petronius). Vlk je zde však zobrazován jako démon, nepřítel lidstva a jasný "záporňák". Často je tu považovali za upíry ve vlčí podobě. Dlouho přežívala pověra, že bojiště jsou po boji poseta mnoha upíry ve vlkodlačí podobě, kteří zde sají prýštící krev umírajícím vojákům. Asi nejznámějším řeckým vlkodlačím mýtem je příběh o Lýkáónovi. Byl králem Arkádie a žil se svým dvorem v naprosté bezbožnosti a zvrácenostech. Na jedné hostině podal bohu Diovi, kterého nepoznal, pokrm z dětských končetin. Zeus to však prohlédl, na Lýkáóna se rozhněval - proměnil ho ve vlka a celé jeho království rozprášil. O vlčích proměnách hovoří i další legenda. V Řecku žila krásná princezna Théofané, která měla mnoho nápadníků. Zamiloval se do ní však bůh moří Poseidon a protože byl žárlivý, unesl princeznu na svůj ostrov. Její nápadníci se však rozhodli, že něco musí podniknout. Vypluli proto na moře, až dorazili k Poseidónově ostrovu. Na něm ale nebylo zhola nic, pouze ovce. Nápadníci po marném pátrání několik ovcí zabili a počali stahovat z kůže, aby si je opekli. Když to však spatřil Poseidón, proměněný v berana, rozzuřil se a za jejich opovážlivost všechny nápadníky proměnil ve vlky. Ty ovce totiž nebyly ovcemi, nýbrž lidmi, které Poseidón proměnil, aby tak svůj ostrov zamaskoval.

Středověk se dá vykládat jako metla vlkodlaků (a dalších pohanských démonů), zároveň je to však také období, ze kterého nám zbylo nejvíce pramenů o těchto netvorech. Křesťanská církev se ve své snaze vymýtit v Evropě pohanské kulty pustila do nesmiřitelného boje se všemi démony, pohanskými svátky a samozřejmě samotnými pohany, pokud nepřestoupili na křesťanství. Jak skončili neposední pohané víme (+), jak se nám pozměnily pohanské svátky víme taky (Vánoce, Velikonoce, rovnodennosti, apod.). S vlkodlaky, upíry, divoženkami a dalšími si církev také poradila vcelku elegantně. Všechny tyto bytosti se rázem staly jedněmi z mnoha podob ďábla, Satana, který se tak skrze ně konečně probouzí k životu. Dá se tedy říci, že pohanské kulty nemalou měrou přispěly k formování podoby, jakou má křesťanství dnes. Co se týče vlkodlaků, na jejich existenci (nebo jak to doopravdy je:o) doplatili především vlci. Pravdou sice je, že během četných válek se vlci často přemnožovali a ztráty na dobytku pak byly velké, nicméně… Dalším faktorem, který vlky definitivně vyhnal z Evropy, byla církev, která jim v souladu s vlkodlačím mýtem přisoudila nesmazatelnou nálepku ďáblových nástrojů.

Na druhou stranu, právě ze středověku se nám dochovalo množství "šťavnatých" dogmat týkajících se vlkodlaků. Jednalo se o pověry z pohanských dob doplněné o množství nových "skutečností". Vlkodlakem se tak stával člověk, který byl jiným vlkod lakem pokousán, snědl vlčí maso (zajímavé v kontextu s výše zmíněnými germánskými bojovníky), dokonce bylo nebezpečné sníst maso z jiného, vlkem zabitého zvířete. Dále se začal proměňovat, pokud se napil ze stejného poháru jako vlkodlak v lidské podobě nebo z vody, ze které pijí vlci (dost nebezpečné bylo pít vodu z otisku vlčí tlapy). A konečně jasným předurčením bylo jíst lidské maso - to navozuje myšlenku, že tak snad vznikli první vlkodlaci na samém úsvitu lidských dějin. Jenže vlkodlakem se mohl stát člověk i úmyslně a to za pomocí jiných, zajímavých metod. Mezi ně se počítalo již zmíněné potírání kouzelnou mastí a přehazování vlčí kůže, to vše provedeno za úplňku na nějaké křižovatce cest (nebo na jiném mystickém místě). Dosáhnout toho šlo snad i jinými tajnými rituály. Takoví lidé byli většinou považování za kouzelníky a čaroděje. Nepochybuji o tom, že pověry o takových vlkodlacích poslaly na hranice spoustu bylinkářek, lidí podivných a osamělých, kteří trávili většinu času na okraji lidské civilizace, nejčastěji v lese.

Někdy se také vlkodlaky stávali lidé v důsledku uhranutí či uřknutí. Tím se zabývali právě čarodějové a čarodějnice. V Portugalsku se to stávalo sedmým synům (ale nesměli být přerušeni dcerou, což už samo o sobě je obtížným kouskem). Existovaly také tzv. prokleté rody, kde se stávali vlkodlaky všichni. Jako karmickou tezi lze považovat myšlenku, že vlkodlakem se stával člověk, který byl zlý, krutý nebo spáchal hrozný zločin. Z těchto dob také pochází řada "ověřených" indicií, podle kterých lze vlkodlaka v lidské podobě rozpoznat. Neklamnou známkou jsou vystrčené zuby nebo dlouhé tesáky (zde středověký člověk jistě pociťoval jisté dilema, zda se spíše neohlédnout po nějakém česneku, kolíku a palici), dále zašpičatělé uši, srostlé obočí nebo příliš zarostlý obličej. Chlupaté dlaně už člověka většinou přímo odsuzovaly, stejně tak dlouhé zakroucené nehty. A konečně, poblíž takového vlkodlaka většinou zvířata nervózněla a zvláště psi byli k neudržení. I když způsobů, jak se stát vlkodlakem, je mnoho, návodů, jak se vyléčit, už tolik není. V Portugalsku pomohlo, aby šel postižený na křižovatku a plazil se po zemi. Ve Finsku úplně stačilo, aby jej v jeho vlčí podobě poznali jeho blízcí a oslovili ho křestním jménem. Litevští vlkodlaci se svého prokletí zbavovali tak, že jej jednoduše předali dál a to tak, že dali někomu napít ze svého poháru a řekli: "Na zdraví!". Pokud to člověk přijal a odpověděl: "Děkuji", stal s vlkodlakem on (zde se ukazuje, že za slušnost se platí). Pokud se stal vlkodlakem člověk kvůli svému zločinu, bylo možné ho vysvobodit tak, že ho donutili k přiznání svých zločinů a musel být poraněn stříbrnou kulkou. Jak vlkodlaka zabít, to je věc, kterou ve středověku znal snad každý. Bylo třeba posvěcené nebo stříbrné zbraně. Když pak netvor padl, bylo nutné uříznout mu pro jistotu hlavu, případně vyjmout srdce a spálit. Popel se házel do řeky. Na zahnání vlkodlaka ale stačily magické rituály a zaříkávání nebo známý vlčí mor - vlkodlak neútočil na ty, kteří ho nosily na krku nebo ho měli pověšený nade dveřmi svého domu. Pokud někdo sebral vlkodlakovi šaty, které zanechal na místě proměny ve vlka, nemohl se proměnit zpět na člověka.

Vlkodlaci v mnoha oblastech přežili středověk, ale do dneška zvěsti o nich dost utichly. Jestlipak to nebude tím, že už nemáme žádné vlky? Možná. Možná to je ale dost dobře i tím, že dnes už víme o několika "skutečných" případech vlkodlaků, kteří ovšem nejsou vlkodlaky tak jak je vidí mnozí z nás - tedy jako lidi proměňující se ve vlky. První z těchto skutečností je choroba zvaná porfýrie. Její příčinou jsou poruchy v DNA, které se snadno v rodině dědí. Stává se tak chorobou do značné míry geograficky zatíženou, vyskytující se zvláště v hlubokých horských údolích, kde jsou komunity lidí izolované od ostatních (časté případy ze Švýcarska, Švédska, Norska, apod.). Zaznamenán je však i případ jedné rodiny v Bretani. A co třeba hluboké lesy Transylvánie… Lidé poznamenaní touto chorobou trpí na okraji společnosti jako netvoři, nevycházejí ven, jsou považování za vlkodlaky nebo upíry. Chybný gen jim deformuje kosti a tkáně, jejich kůže získává hnědý odstín, stejně tak jejich zuby a nehty. Jsou velice citliví na denní světlo. V některých případech se objevuje nadměrné ochlupení po celém těle, obličej nevyjímaje. Tyto deformace pak souvisí s dalšími psychopatologickými jevy, jako je hysterie, deliria, deprese a další poruchy. Těžko se pak divit, že byli považováni za netvory, když tak vlastně vypadají…

Autismus možná také může za značnou část vlkodlaků. Děti postižené touto psychickou chorobou se chovají jako zvířata - chodí nejraději po čtyřech, budují si z různých věcí jakási doupata, nemluví, pouze skučí a vrčí. Říká je jim příznačně "vlčí děti". Známé jsou také případy dětí, které skutečně strávily podstatnou část života s vlky, také s již nedokázaly zařadit zpět do lidské společnosti. Podobné případy byly dříve zřejmě prohlášeny za posedlost ďáblem a oběti byly uvrženy v lepším případě na doživotí do žaláře.

Vlkodlaci - úvod

29. května 2009 v 20:52 | kaayra ♥
Jedna veľká téma, o ktorej sa v súčasnej dobe príliš nehovorí. Všetko čo o nich vieme, máme z televízie.. z rôznych seriálov a filmov. Napríklad Buffy, premožiteľka upírov, Underworld, Van Helsing, Psí vojaci.. a veľa ďalších filmov nám vytvorilo bludné predstavy o týchto tvoroch. Pokúsim sa Vám na týchto stránkach povedať čo najviac o vlkodlakoch, budem sa snažiť čo najzrozumiteľnejšie, aby to šlo ľahko pochopiť.


Ešte chcem dodať, že vlkodlaci patria do veľkej skupiny dlakov (dlaci môžu byť spojení s medveďmi, tigrami a podobne). Ja sa na svojich stránkach venujem iba vlkodlakom.

Domnienka, že sa niektorí ľudia premenili vo vlkolakov, je taká stará ako ľudský strach z divokej prírody.


Gilles Garnier nebol iba samotár, ale priamo hromadný vrah, ktorý požieral deti, čo sa zatúlali ďaleko od domova. Svedkovia, ktorí ho videli tieto zverstvá páchať, tvrdili, že na seba niekedy berie podobu vlka. Keď potom Garniera chytili, priznal sa, že sa skutočne premieňal vo vlka a že zabíjal a požieral deti. Bol preto obvinení z odporných zločinov lykantropie a čarodejníctva a 18. januára 1573 zaživa upálený vo východofrancúzkom Dôle.
Na ľudí obvykle útočili iba vlci vyhladovaní či chorí besnotou, a tie začali byť v 16.storočí považované za vlkodlaky. Garnier pochádzal z kraju, kde sa to vlkmi len hemžilo, a ako Vlkodlaci tu boli v rokoch 1520-1575 odsúdení 4 ľudia. Inde v Európe neboli procesy tak bežné, i keď obvinených sa vyskytlo viac. V Anglicku boli Vlci na začiatku 16. storočia už vyhubené a žiadny proces sa preto nekonal. Jeden známy vlkolak pochádzal z okolia Kolína nad Rýnom. Peter Stubbe bol odsúdený za to, že zavraždil a zjedol 13. detí (vrátane svojho syna) a dve tehotné ženy. Chválil sa, že mu diabol dal čarovný opasok, z ktorého pomocou na seba bral podobu krvilačného vlka. Studde bol 28. októbra 1589 sťatý a upálený.

Premeny

V dobe honov na čarodejnice v 16 a 17 stor. sa hovorilo, že sa na vlkoch ku svojím sabatom schádzajú čarodejnice a čarodejovia sa zase premieňajú vo vlkov, a útočia na ľudí a zvieratá. Ak bol premenený vlk poranený, bola rana na jeho tele viditeľná, aj keď sa vrátil do ľudskej podoby. Príbeh z Francúzskeho Auvergne hovorí o lovcovi, ktorý roku 1588 odťal vlkovi labu a dal si ju do kabely. Keď ju chcel neskôr ukázať miestnemu šľachticovi, s prekvapením zistil, že sa premenila v ruku zo zlatím prsteňom. Zdesený šľachtic prsteň spoznal a rozbehol sa do kuchyne, kde si jeho žena práve ošetrovala zmrzačenú ruku. Bola ihneď upálená ako čarodejnica.

"Praví" Vlkodlaci

Ako mohli toľký ľudia veriť, že sa človek môže premeniť vo vlka? Existuje lekárske vysvetlenie, podľa ktorého aspoň niektorý z týchto vlkolakov, ktorí boli postavený pred súd, naozaj vyzerali ako vlci, čo mohlo byť spôsobené vzácnou genetickou vadou známou ako hypertrichosis.

mŕtvy žijú ďalej

29. května 2009 v 20:43 | kaayra ♥ |  záhrobie
Oddávna duchovné bytosti tohto sveta, ktoré boli nositeľmi skutočnej múdrosti, tvrdili, že smrť neexistuje, existuje iba prechod z materiálnej do nemateriálnej formy bytia. Ich tvrdenie potvrdzuje aj súčasná technika. Správy, ktoré prichádzajú z "druhej strany", nám však ukazujú trocha iný obraz, na aký sme zvyknutí....



Málokto vie, že známy vynálezca Thomas A. Edison bol prvý, kto sa zaoberal spojením so záhrobím bez prostredníctva média. Vynálezca rádia Marconi počas svojich prvých rádiových transmisií zaregistroval poruchy v podobe hlasov neznámeho pôvodu. V roku 1950 inžinier Hohn Otto so svojimi kolegami rádioamatérmi zaregistroval "hlasy odnikiaľ", ktoré hovorili rôznymi jazykmi. Správa sa rozšírila po slávnej nahrávke F. Jurgensona zo Štokholmu z 12. júna 1959. Pripomeňme si, že Jurgenson vtedy nahrával spev vtákov, keď zrazu zistil, že vlastne nahral mužský hlas, ktorý po nórsky hovoril o nočných hlasoch vtákov. Keď Jurgenson o mesiac neskôr pracoval v rádiu na relácii venovanej princeznej Anastázii, nahral na pásku jej hlas, ktorý hovoril po nemecky o histórii Ruska. Ďalší hlas, ktorý nahral, hovoril po taliansky. Jurgenson si myslel, že ide o hlasy z kozmu. Hlasy mu však povedali, že sú jeho mŕtvymi príbuznými a priateľmi.

Aj cirkev prejavila záujem

V roku 1963 sa o Jurgensonove nahrávky Začal zaujímať Parapsychologický inštitút vo Freiburgu a neskôr spolu začali spolupracovať s Inštitútom Maxa Plancka v Mníchove. Hlasy zo záhrobia celkom nezávisle od Jurgensona počul aj Lotyšan Konštantín Raudive, ktorý žil vo švédskej Uppsale. V roku 1965 sa začala rozsiahla spolupráca Jurgensona s ďalšími priekopníkmi tejto komunikácie vo Viedni, aj vo Švajčiarsku. V roku 1968 vyšla kniha Nepočuteľné sa stáva počuteľným, ktorá podnietila ďalších bádateľov aj z radov duchovenstva skúmať tento fenomén. Jedným z kňazov, ktorý nadviazal kontakt so záhrobím, bol aj otec Agostino Gemelli (zakladateľ katolíckej univerzity v Miláne), ktorý spolu s otcom Pallegrinorn Ernettim (tým, čo sa podieľal na vynáleze chromovízora, prístroja, ktorý umožňuje vidieť, čo sa odohralo v minulosti i budúcnosti, o ktorom sme už viackrát písali) nahrával gregoriánsky chorál. Často, keď sa im nedarilo, Gemelli volal o pomoc svojho nežijúceho otca.... Takmer skamenel od strachu, keď zrazu začul: "Samozrejme, že ti pomôžem, som vždy pri tebe, či nevidíš, že som to ja, ty dyňová hlava?!" Gemelli nemal pochybnosti o tom, že počuje otcov hlas, pretože prezývku "dyňová hlava" mu v detstve dával len otec. Obaja kňazi pod dojmom toho, čo sa stalo, podali správu pápežovi Piovi XII. Pápež Gemellimu údajne povedal: "Buďte, prosím, otče pokojný. Je to prísne vedecký fakt a nemá nič spoločné so špiritizmom. Magnetofón je objektívna aparatúra, ktorá nepodlieha sugescii. Zachytáva a registruje zvukové vlny, odkiaľkoľvek by pochádzali. Táto skúsenosť sa možno stane začiatkom nového vedeckého bádania, ktoré pomôže upevniť vieru v onen svet." Pápežov názor potvrdil aj francúzsky kňaz Brune (stretla som sa s ním pred pár rokmi), ktorý sa venuje skúmaniu hlasov zo záhrobia a má s týmto výskumom bohaté skúsenosti: významne sa zaslúžil o popularizáciu tohto výskumu. Záujem cirkvi o spomínaný fenomén viedol k vytvoreniu katedry parapsychológie vo Vatikáne a inšpiroval aj ďalší výskum fenoménu.

Opona medzi svetmi pootvorená

Postupne čoraz viac ľudí začalo vlastný výskum tohto javu a v súčasnosti sa ním zaoberá asi 5000 ľudí. V roku 1983 pri práci na prístroji pre postihnutých Alex Mac Rae, ktorý pracoval pre NASA, nahral hlasy zo záhrobia. Talianska skupina bádateľov Marcella Bacciho nahrala 30-tisíc hlasov, ale k veľkému prelomu došlo až v roku 1984, keď v rádiu Luxemburg naživo vysielali reláciu s profesorom Hansom Ottom Konigom, ktorý pomocou svojej aparatúry v štúdiu nadviazal bezprostredný kontakt so záhrobím... Nad vierohodnosťou tohto experimentu bdeli technici rádia Luxemburg, ktorí aparatúru Koniga dôkladne prezreli. Úspech podnietil aj televíziu Luxemburg, aby pripravila vlastnú reláciu: videli ju dva milióny divákov. O celú záležitosť sa zaujímala aj talianska štátna televízia RAI 2. V programe predstavili prípad advokátskej kancelárie v Miláne, kde posolstvo zo záhrobia nenahrali na magnetofón, ale získali z počítačovej tlačiarne. Bol to list už roky nežijúceho dievčaťa rodičom. Podrobnosti z listu umožnili sekretárke kancelárie nájsť jeho adresátov.

Zvuk i obraz zo záhrobia

Aparatúry na kontaktovanie sa s mŕtvymi sa ustavične zdokonaľovali a dnes existujú presné návody na ich zhotovenie. Zároveň vznikli snahy získať zo záhrobia aj obrazy. Prvýkrát sa to podarilo 30. septembra 1985 Klausovi Schriberovi v AixenChapelle a vzápätí aj niekoľkým ďalším výskumným skupinám. V júni 1986 na kongrese v Miláne profesor Konig prezentoval 2200 účastníkom sériu diapozitívov "z onoho sveta". Dve matky prítomné na kongrese spoznali medzi nimi svoje mŕtve deti. Tieto snímky boli neskôr publikované v knihe Rainera Holbeho Fantastické pampsychické fenomény. Najvýznamnejším centrom, ktoré dnes nadväzuje kontakt so záhrobím pomocou technických zariadení, je stredisko CETL v Luxemburgu. Nielenže tam registrujú hlasy mŕtvych, ale na obrazovke počítača získavajú aj obrazy zo záhrobia. Práve im sa 1. júla 1988 podarilo zaznamenať zvuk i obraz zo sveta mŕtvych. Na jednom z nich sa manželom Fischbagovcom, ktorí centrum vedú, ukázal Konštantín Raudive, ktorý im povedal, "že kontakt s tamtým svetom pomaly zmení naše srdcia a v konečnom dôsledku aj náš pozemský spôsob života". Doteraz sa, žiaľ, nepodarilo zistiť, na akom princípe pracujú technické zariadenia, ktoré registrujú hlasy a obrazy mŕtvych. Manželia Fischbagovci predpokladajú, že kľúčovú rolu v tomto procese nezohrávajú počítače a magnetofóny, ale naše city, ktoré celý jav vyvolávajú. Túto hypotézu potvrdzujú aj "hlasy zo záhrobia". Žiaľ, ani ony, hoci si uvedomujú, že v pozemskom chápaní zomreli, nevedia, ako sa dostali tam, kde sa nachádzajú. Hovoria len toľko, že "onen svet" je oveľa krajší ako náš, hoci pripomína Zem. V tejto súvislosti treba dodať, že tí, čo vedome prešli tranzitom, teda "skúsenosťou smrti", vedia, že každý sa dostane po smrti tam, na taký "stupeň, aký si jeho duchovná úroveň, rozvoj, zasluhuje...

volanie zo záhrobia

29. května 2009 v 20:17 | kaayra ♥ |  záhrobie
Sú veci, obrazy, portréty, tváre, ktoré sa zrazu objavia a nik nevie, ako sa na dané miesto dostali.
Ich príbehy, sú neuveriteľné, ale, našťastie, niekedy aj dobre zdokumentované, a tak nám neostáva iné, len ich prijať ako skutočnosť, ktorú si zatiaľ nevieme vysvetliť.
S niektorými záhadami, ma svojho času zoznámil neúnavný český bádateľ, cestovateľ a spisovateľ Arnošt Vašíček, ktoré spomína vo svojich knihách venovaných záhadám našej planéty.

Stalo sa to v mestečku Jim Thorpe na severovýchode Spojených štátov, kde írsky imigrant Alexander Canlpbell v cele číslo 17 čakal na kata. Bol obeťou súdneho omylu, ale nedokázal zmeniť nespravodlivý rozsudok. Chcel však zanechať nejakú informáciu O svojom smutnom osude.

Keď poňho prišla skupina mužov, aby ho odviedla na popravu, pozrel sa na nich, nečakane udrel rukou do steny a povedal: "Stopa mojej ruky tu zostane navždy, ako znamenie hanby úradov Pennsylvánie, ktoré odsúdili na smrť nevinného človeka!" Potom sa pokojne nechal odviesť na miesto popravy. Posledné slová nevinne odsúdeného človeka boli prorocké. Stopa na stene naozaj pretrvala, hoci celu veľakrát maľovali a omietali. Odtlačok Canlhbellovej ruky sa tam zakaždým objavil znova. Po čase sa stala turistickou atrakciou a predmetom záujmu vedcov. Policajný chemik Jeff Kercheval a profesor z Univerzity Georea Washingtona Janles Starrs preskúmali odtlačok ruky pomocou infračerveného a ultrafialového žiarenia, zobrali vzorky farby. Záhadu sa im však nepodarilo vyriešiť. Odpoveď môže byť v ľudských emóciách. Alexander Campbell, šokovaný perspektívou blízkej smrti, bol pod vplyvom silných emócií. Úderom ruky do steny si tieto emócie "vybil" a spôsobil skutočný "výbuch" energie. Bola taká silná, že vytvorila okolo odtlačku dlane ochrannú vrstvu, ktorá ho dodnes nedovoľuje odstrániť.

Ďalší "neuveriteľný" príbeh súvisí s portrétom smutnej tváre. Na podlahe domu rodiny Pereirových v Belmeze v španielskej provincii Cordoba sa jedného augustového dňa roku 1971 objavila medzi ružovými kachličkami tvár. Odzrkadľovala hlboký smútok, starosti a pochybnosti. Dom navštevovali skupiny zvedavcov - susedia, miestni úradníci i polícia. Prišla aj komisia zložená z odborníkov. Lenže chemická analýza portrétu nepreukázala prítomnosť farieb, čo znamená, že portrét sa na kachličky dostal doslova záhadným spôsobom. Tvár reagovala veľmi citlivo na všetky pokusy zlikvidovať ju. Po každom pokuse umyť ju či zoškrabať sa ešte viac zachmúrila. Nakoniec získala výraz bolesti. Vynervovaní robotníci sa rozhodli kachličky odstrániť a podlahu zaliať betónom. To však nepomohlo - po troch týždňoch sa portrét objavil znova. Smutným pohľadom prenasledoval okolie. Betón preto porozbíjali na kúsky a odstránili vrstvu zeme, ktorá sa nachádzala pod ním. Na veľké prekvapenie našli pod vrstvou zeme ľudské kosti. Bádanie ukázalo, že dom postavili na mieste bývalého cintorína, práve spoločnom hrobe piatich obetí vraždy, ku ktorej došlo v 17. storočí! Pozostatky zavraždených riadne pochovali na inom mieste. Podlahu v dome Pereirovcov vymenili. Ale exhumácia kostí obetí nepriniesla domácim pokoj. Na podlahe sa ukázala galéria nových portrétov. Ich výraz a farba sa ustavične menili. Niekedy to vyzeralo, akoby sa medzi sebou rozprávali neznámym jazykom, akoby kričali od bolesti. Po určitom čase portréty zmizli.

Tieto napohľad neuveriteľné príbehy dokumentujú početné fotografie a záznamy polície.

rozmýšlaš o smrti ??

29. května 2009 v 20:01 | kaayra ♥ |  smrť
Musím premýšľať o svojej smrti. Kedy nastane? Kedy si po mňa príde? Dnes? Zajtra? Za desať rokov? Kto ma bude oplakávať? Komu budem chýbať? Kto bude držať smútok? Koľko ľudí sa dozvie, že som umrela? Koľko ľudí bude vedieť, že som to bola práve ja? Koľkým ľudom to bude naozaj ľúto? Koľko ľudí si uvedomí, ako moc ma mali radi? Koľko ľudí ma malo rado? Koľko ľudí príde na môj pohreb? Koľko ľudí bude mrzieť, že tu nie som? Neviem.

Jediným meradlom úspešného života, sú čo najvyššie čísla v odpovediach na tieto otázky. Jediným meradlom sa stanú priatelia, rodina…a tvoja polovička. Ti všetci si naraz uvedomia, že prišli o niekoho, koho zbožňovali, o niekoho, kto navždy zostane v ich srdciach. Na niekoho, kto zaberal jediné miesto v lavici, na niekoho, kto ich dokázal rozosmiať, pobaviť alebo udobriť. Niekoho, kto bol posol dobra, niekoho, kto im pomohol v núdzi. Najskôr vtedy si naozaj uvedomia, kto v skutočnosti sme, keď nás v našom živote nedokázali oceniť. Najskôr vtedy zistíme, že smrť je bližšie a môže čakať za rohom. Môže to byť zajtra, môže to byť hneď. A preto žijme čo najlepšie! Pomáhajme, bavme, veseľme a… milujme. Žijme každý deň, ako by sme mali zajtra umrieť, ale napriek tomu žiť ďalších 10 rokov.

Čo bude potom?

Premýšľali ste niekedy, čo bude potom? Až umriete? Žijete taký život, že na vás budú ľudia spomínať s radosťou alebo s nenávisťou? Koľko ľudí by radšej zomrelo miesto vás a pre vás? Koľko ich na vás nikdy nezabudne? Zaujímalo by ma, čo bude potom... Ako sa zmení svet? Čo tu bude za pár rokov? Rovnaký režim, rovnaká technika? A vlastne ani nie za pár rokov... Čo sa stane zajtra? A čo v nasledujúcej sekunde? Vedia ľudia, že ich v ďalšej sekunde čaká smrť? Alebo je to náhle, vyletí guľka a vojak leží mŕtvy... Potápa sa loď a vy s ňou, topíte sa a nakoniec už nemôžete a pomaly umierate alebo je to rýchle a bezbolestné? Skutočne sa vám premietne pred očami celý život? Svetlo na konci tunelu? Stihnete si spomenúť na všetkých svojich kamarátov,
blízkych a milované osoby, ktorým by ste povedali: mám ťa rád? Ale už je neskoro. Umierate, niekedy to trvá roky, ste chorý a dúfate, že už "to" konečne príde a vítate smrť s otvorenou náručou, niekedy je to náhle ako blesk z čistého neba - vyjdete v pohode zo školy, bavíte sa s priateľmi, ale zrazu sa prirúti k prechode auto a ozve sa škrípanie bŕzd. Nie je pomoci! Nemôžete si svoju smrť naplánovať, nemôžete vedieť, kedy príde... Neviete, či to bude v nasledujúcich desiatich rokoch, mesiaci alebo dokonca sekunde... Ta nevedomosť je hrozivá... Koľko by ste urobili vecí, keby ste vedeli, že v ďalších piatich minútach umriete? Aké by bolo posledné prianie? Pobozkať priateľa? Zavolať kamarátom, rozlúčiť sa a povedať, že ich máte radi? Koľko máte skutočných priateľov, ktorí by zavolali vám? Čo by ste ešte chceli urobiť posledný deň svojho života? Ísť do kina s priateľom? Pozrieť sa niekam, kam ste chceli ísť celý život, ale neurobili ste si čas? Zrazu ho máte, ale dosť málo! Zrazu by ste chceli urobiť toľko vecí, ktoré ste nestihli...
Ale táto možnosť tu nie je. Smrť je mrcha, ktorá si vyberá niekedy strašne nespravodlivo. Sú ľudia, ktorí si ju naplánujú a spáchajú samovraždu. Myslia si, že život nemá cenu. Čo by im na to povedali ich blízky? Čo si tu bez nich budú robiť? Čo by im povedali ľudia, ktorí umierajú na vážnou chorobu, ale chcú žiť? Čo by im povedal vojak vo vojne? Hasič, ktorý každý deň nasadzuje život? Doktor, ktorý sa ho snaží zachrániť? A keď sa mu to podarí, ešte sa im to nepáči... Oni proste chcú zomrieť teraz a je im ľahostajné, čo na to povedia ostatní... Trošku sebecké alebo nie? Mali by sme svoj život natoľko riadiť, že si naplánujeme aj smrť? Život by sme si mali vážiť a užiť si ho. Možno si hovoríte, ale čo, som mladý, mňa sa smrť ešte netýka. Ale týka a viac než si myslíme. Alebo vy viete, čo sa stane v budúcej sekunde???

Pohľad na smrť

Smrti sa nesmieme nikdy báť, je to jen náš pozemský rád. Nikto sa nás nepýtal, či narodiť sa chceme, nikto sa nespýta, či v onú chvíľu radi odídeme. Nikto nechce ísť preč, ale nevlastníme k "tomu" kľúč. Delíme sa na ľudí, čo jedine "tam" nádej svoju videli. Na druhej strane druhí ľudia sú a pomyslieť na "to" ani nemôžu. Len šťastie a večnosť nás tam čaká, len pred nami je dlhá cesta. Potom zrazu, z nášho okolia niekto odchádza a nás zatieni pocit, že "tam" nič nechýba. Ale to my nesmieme urobiť, ďalšiu bolesť okolo seba. Čakala by tam stena, ktorá nepustila by nás "cez". Musíme tu zostať, novú radosť si získať. Raz sa s nimi stretneme, však teraz inú možnosť nemáme. Všetko zdá sa mi teraz ako klam, na ktorý práve umieram. Ale osud má sa mnou iné plány, nepustí ma do večnej brány. Nechá ma si bolesť prežiť, tie nekonečné noci zažiť. Po tom všetkom silnejší sa stanem a prestanem žiť v onom klame. S blízkou smrťou sa vyrovnám, miesto v srdci a spomienky si ponechám. Radosť i smútok znovu zažijem, ešte tisíckrát sa zasmejem. Raz, iný život zasa budem žiť, za ním dostanem tú možnosť ísť. Ale teraz tu musím ešte byť, ďalej svojím životom bez neho ísť. Miesto svoje mi tam teraz držia, ale asi pohľad na mňa ho moc mrzí. Preto pre nich radovať sa musíme, veď pohľad "tam" zhora im kaziť nesmieme.